Čitateľská gramotnosť je spoločenský jav, ktorý sa v histórii mení. O tom, čo v súčasnosti znamená a prečo je dôležité ju rozvíjať, sme sa rozprávali s prof. Oľgou Zápotočnou z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV, v. v. i., a Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity.
Čo rozumieme pod pojmom čitateľská gramotnosť?
Bežné slovníky definujú gramotnosť najčastejšie ako bližšie nešpecifikovanú schopnosť čítať a písať. V špecializovaných výkladových slovníkoch nachádzame podrobnejšie vysvetlenia, ktoré okrem toho uvádzajú rôzne a podstatne širšie charakteristiky čítania a písania, spravidla aj viaceré definície, t. j. rozdielne chápania toho, čo všetko pod čítaním a písaním rozumieme.
Gramotnosť sa navyše spája s množstvom rozličných prívlastkov, ktoré podčiarkujú nejaký jej dôležitý aspekt. Kladú napríklad dôraz na jej funkčnosť (funkčná gramotnosť), prípadne oblasť uplatňovania gramotnosti v rozličných kontextoch a ľudských činnostiach (environmentálna, informačná, mediálna, finančná gramotnosť a pod.).
Ako sa tento pojem menil v čase?
Gramotnosť ako spoločenský fenomén sa v historickom čase neustále mení, obohacuje a rozširuje o nové významy, ktoré zodpovedajú civilizačným zmenám a pokrokom. Byť gramotným v 15. storočí a na prahu tretieho milénia je veľký rozdiel.
Navyše pojem gramotnosť nadobúda špecifické podoby aj v závislosti od konkrétnej spoločnosti a kultúry. Závisí od kultúrnych tradícií, hodnôt, ktoré sa gramotnosti pripisujú, úrovne vzdelania či jej rozšírenia v populácii. Gramotnosť má v krajinách západného sveta iný význam v porovnaní s jej chápaním v chudobných oblastiach rovníkovej Afriky.
Prof. PhDr. Oľga Zápotočná, CSc., pôsobí na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV, v. v. i., a ako vysokoškolská pedagogička na Katedre školskej pedagogiky Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V rámci vedecko-pedagogickej profilácie sa dlhodobo venuje otázkam rozvíjania gramotnosti v kontexte predškolského a primárneho vzdelávania z rozličných hľadísk a v širších kultúrnych a spoločenských súvislostiach. Jej výskumné aktivity sú zamerané na skúmanie kognitívno-psychologických, pedagogických a sociokultúrnych aspektov vývinu čitateľskej gramotnosti so zameraním na riešenie otázok a aktuálnych problémov gramotnosti v súčasnom vzdelávacom a informačnom prostredí.
Ktoré míľniky boli kľúčové pre čitateľskú gramotnosť?
Na prvom mieste boli vznik a vývoj písma ako takého. Už spomínané 15. storočie sa stalo významným najmä vďaka vynálezu kníhtlače Johannom Gutenbergom (1445), ktorý sa pričinil o zásadné rozšírenie písaného slova, aj keď v tom čase ešte len v radoch privilegovaných spoločenských vrstiev.
Postupné zavádzanie školskej dochádzky – na území Uhorska v rámci školských reforiem Márie Terézie a Jozefa II. v druhej polovici 18. storočia – prispelo k jednému z najzásadnejších posunov v historickom vývine gramotnosti, k rozšíreniu schopnosti čítať a písať medzi široké masy obyvateľstva.
Kedy sa gramotnosť začala skúmať vedecky?
Začiatky vedeckého skúmania gramotnosti sa datujú od prelomu 19. a 20. storočia a tiež súvisia s rozširovaním školskej dochádzky, t. j. vzdelávaním a zgramotňovaním širokých vrstiev populácie. Vyučovanie čítania a písania v takomto rozsahu začalo pri istom percente žiakov narážať na ťažkosti, resp. rozdiely v zvládaní týchto činností.
Prvou témou výskumov gramotnosti tak boli poruchy čítania a osvojovania si písanej reči zamerané na hľadanie príčin týchto problémov a spôsobov ich odstraňovania, neskôr najmä na včasnú prevenciu rizikového vývinu čitateľskej gramotnosti. V týchto súvislostiach je známe meno Samuel Torrey Orton, ktorý poruchu nazval dyslexia a ešte donedávna niesla Spoločnosť pre výskum dyslexie jeho meno (Orton Dyslexia Society).
Príčiny problémov sa hľadali, vysvetľovali a následne aj riešili najmä na úrovni zmyslového vnímania znakov písma, čiže prevažne zrakových, neskôr sluchových, presnejšie fonologických schopností. Jedným z prirodzených dôsledkov tohto zamerania bolo, že čítanie aj písanie sa približne do 60. rokov minulého storočia chápalo, skúmalo aj vyučovalo ako istá elementárna percepčno-motorická zručnosť (reading/writing skill) a jej zvládanie vyžadovalo najmä systematický nácvik (reading/writing instruction).
Aká bola situácia u nás?
Na Slovensku a v Česku bol najznámejším predstaviteľom výskumu dyslexie prof. Zdeněk Matějček a celá škola jeho nasledovníkov. Vplyv tejto školy však asi aj z nedostatku novších vedeckých informácií, ktoré priniesli nasledujúce dekády výskumov čítania, pretrvával omnoho dlhšie. Jeho prínosy boli obmedzené na minimálne percento populácie rizikových detí a žiakov s poruchami učenia. Psychologické a pedagogické poznatky o normálnom vývine čítania a rozvíjania gramotnosti väčšinovej populácie intaktných detí v našom domácom vedecko-pedagogickom diskurze ešte dlho chýbali. Vzdelávacia prax vyučovania čítania tak zotrvávala v zajatí limitov špeciálno-pedagogického poznania o čítaní, v zahraničí dávno prekonaných didaktických prístupov, stereotypných postojov a dogiem.
Za rozhovor ďakuje redakcia Quarku
Foto Pixabay
