Viac než jama

Kto nemá prístup k vodovodu, potrebuje studňu. Neplatí však: buď – alebo. Existuje totiž veľká pravdepodobnosť, že aj voda vo vodovode pochádza zo studne. Bez prístupu k podzemnej vode pomocou studní by ľudstvo nikdy neosídlilo celú planétu.

U nás vzťah buď – alebo neplatí takmer vôbec. Podzemná voda vo svete poskytuje polovicu objemu vody odoberanej na domáce použitie, na Slovensku je to však 80 až 82 %. Napríklad Bratislavský, Trnavský a Nitriansky kraj sú zásobované pitnou vodou iba z podzemných zdrojov bez využitia povrchových vôd, takže svoju studňu tu má vlastne každý.

Univerzálny vynález

Šachta k podzemnej vode patrí medzi najstaršie a najdôležitejšie technologické výdobytky ľudstva. Studňa nie je len jama na vodu: vyžaduje si výber miesta i konštrukciu. Takéto štruktúry sa objavili už v období mladšieho neolitu (v Európe 6 000 až 4 000 rokov pred n. l.), keď sa na kontinente šírilo roľníctvo a usadený spôsob života. Trvalé osídlenia a poľnohospodárstvo si vyžadovali mnohé dôležité technologické inovácie. Studňa bola jednou z nich, keďže každá osada potrebovala mať niekde nablízku spoľahlivý zdroj vody.

Prvé studne sa kopali ručne a mávali pomerne veľký priemer, aby sa v nich mohol kopáč voľne hýbať. Steny mávali vystužené drevom, čo niekedy umožňuje dendrochronologické datovanie. V roku 2012 tím archeológa Willyho Tegela z Freiburskej univerzity datoval 151 dubových trámov zo štyroch studní objavených v nemeckom Sasku do obdobia rokov 5469 až 5098 pred n. l. Ide o jedny z najstarších zachovaných studní a zároveň aj drevených konštrukcií vôbec. Tesári neolitu dokázali aj bez kovových nástrojov presne opracovať masívne kmene a zostaviť ich do rámov, ktoré spevňovali šachtu studne a bránili jej zosuvu. Vynález studne bol univerzálne rozšírený: na Cypre neolitickí ľudia tesali studne do vápenca dokonca ešte pred Saskom a drevom vystužené studne z tohto obdobia sa našli aj v Číne.

Valec do zeme

Nájsť podzemnú vodu väčšinou nebolo ťažké tam, kde sa usádzali roľnícke komunity v blízkosti vodných tokov. Aj voda vo vodovodoch Bratislavy a Žitného ostrova má do značnej miery svoj pôvod v systéme Dunaja, hoci do studní neprichádza priamo, ale cez vrstvy štrkov, pieskov a sedimentov, ktoré pôsobia ako filtračný systém. Väčšie či menšie zásoby podzemnej vody možno nájsť pod povrchom v okolí takmer každej rieky s naplaveninami, aké sú vhodné aj na zakladanie poľnohospodárstva.

Obraz starovekých civilizácií sa nám spája so sofistikovanými systémami, akvaduktmi a fontánami. Drvivá väčšina vody však pochádzala zo studní. V indickom Mohendžodare, ktoré malo v 3. tisícročí pred n. l. 30- až 60-tisíc obyvateľov, odhalili archeologické prieskumy viac ako 700 studní. V meste pripadala jedna studňa na tri domy, pričom ich hĺbka niekedy presahovala 18 metrov. Problém, ako spevniť steny studne, vyriešili Indovia ich vymurovaním do kruhu z pálených tehiel. Iné vtedajšie civilizácie valcovitú konštrukciu studní v takejto vyspelej podobe nepoznali.