Po porážke osmanských Turkov pri Viedni v roku 1683 a ich odchode sa začali Slováci sťahovať v rámci mnohonárodnostného Uhorska z horných stolíc na Dolnú zem. Na územiach vyľudnených a spustošených Turkami znovu zakladali osady. Táto rozsiahla migrácia slovenského etnika prevažne na územie dnešného Maďarska, ale tiež srbskej Vojvodiny či do Rumunska prebiehala najskôr spontánne, neskôr organizovane od konca 17. storočia, najmä v 18. a 19. storočí. Odchádzali predovšetkým za lepšími spoločensko-hospodárskymi podmienkami. Pavol Jozef Šafárik zaznamenal, že v tomto období v stoliciach na Dolnej zemi žilo 450-tisíc kolonistov z celkového počtu 1 800 000 uhorských Slovákov. Podľa údajov zo zbierok listín mierovej konferencie v r. 1919 – 1920 ich bolo v Maďarsku po zániku monarchie 483-tisíc.
V súčasnosti sú Slováci v Maďarsku treťou najväčšou národnostnou menšinou, hoci podľa sčítania obyvateľstva z roku 2011 sa k slovenskej národnosti hlásilo už iba 29 647 obyvateľov. Slovenské organizácie v Maďarsku však odhadujú, že skutočný počet obyvateľov, ktorí sú slovenského pôvodu, v rôznej miere ovládajú slovenský jazyk alebo majú silnú inklináciu k slovenskej kultúre, je v skutočnosti okolo 100 000. Výskum pre Atlas slovenských nárečí v Maďarsku (Fügedi – Gregor – Király, 1993), ktorý sa dokončil v r. 1952, prebiehal v 120 slovenských jazykových enklávach v Maďarsku.
Priezviská Slovákov, ale aj iných nemaďarských národností v Maďarsku sú v súčasnosti určitým spôsobom pomaďarčené. Zmena priezvisk bola v Uhorsku od 19. storočia regulovaná štátnou mocou a stala sa nástrojom vlády pri uplatňovaní maďarizačných snáh. Pomaďarčovanie priezvisk však bolo časté ešte aj v 20. storočí.
Často sa adaptovali do maďarčiny tak, že sa len zapísali maďarskou grafikou, t. j. jednotlivé slovenské grafické prvky sa nahrádzali maďarskými, napr. č > cs (Čierny > Csierni), ď > gy (Hudeček > Hugyecsek), prípadne sa preložili do maďarčiny, napr. Čierny, Černý > Fekete, Kráľ > Király. Priezvisko sa niekedy pomaďarčilo pridaním maďarskej prípony -i, ktorá sa zapisovala aj ako -y alebo -j. Dochádzalo aj k úplnej zámene pre Maďarov ťažko vysloviteľného priezviska za celkom iné, maďarské, pričom sa zväčša zachovávalo len prvé písmeno. Často záviselo od vzdelania a národného cítenia zapisovateľa.
Výskumu osobných mien, najmä priezvisk slovenských rodín, resp. rodín aj so slovenskými koreňmi v Maďarsku sa venovalo niekoľko slovenských aj maďarských jazykovedcov a etnografov v osobitných článkoch a štúdiách. Prvý väčší výskum osobných mien urobil V. Blanár už v roku 1946 v rámci kolektívneho sociografického výskumu slovenskej menšiny v Maďarsku. Sústredil sa nielen na priezviská, resp. úradné osobné mená, ale aj na tzv. živé (neúradné) mená a terénne názvy z 53 slovenských obcí. Výsledky rozboru získaného materiálu publikoval v monografii Príspevok ku štúdiu slovenských osobných a pomiestnych mien v Maďarsku (1950).
Systematicky sa priezviská Slovákov v Maďarsku začali skúmať od r. 2010, keď sa vyformovala koncepcia projektu Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku so sídlom v Békešskej Čabe, ktorý sa zameriava na výskum priezvisk slovenských rodín v Maďarsku a realizuje sa v spolupráci s Jazykovedným ústavom Ľ. Štúra SAV. Prvým výstupom tohto projektu bola monografická štúdia I. Valentovej (2015), v ktorej sú z hľadiska pôvodu, motivácie i jazyka spracované priezviská obyvateľov obce Vaňarec (maď. Vanyarc). Ďalšími výsledkami sú dve kolektívne popularizačné monografie Čabianske priezviská (A. Divačanová a kol., 2015, 2017) a Komlóšske priezviská (2017), ktoré komplexne spracúvajú priezviská Slovákov z Békešskej Čaby (Békéscsaba) a Slovenského Komlóša (Tóth Komlós). V súčasnosti sa robí výskum v oblasti Pilišských vrchov na severovýchode Maďarska s niekoľkými horskými obcami, v ktorých bolo pôvodné slovenské obyvateľstvo, hoci slovenskí predkovia dnešného obyvateľstva prišli do týchto Turkami zničených a vyľudnených dedín až v 18. storočí. Tieto práce inšpirovali aj ďalších výskumníkov a výsledkom ich snaženia je dvojjazyčná (slovensko-maďarská) popularizačná monografia Sarvašské priezviská (2020).
Získané informácie o vzniku, vývine, charaktere a špecifikách pomenúvania osôb, najmä ich priezvisk v slovenskom enklávovom prostredí prispievajú k rozvoju onomastiky, jazykovednej disciplíny o vlastných menách a ich fungovaní. Priezviská archivujú archaickú a nárečovú slovnú zásobu, ktorá môže slúžiť na dialektologické bádanie alebo pri poznávaní historickej lexiky. Sú prameňom poznania spôsobov adaptácie inojazyčnej lexiky do slovenčiny a poukazujú na medzijazykové vzťahy dôležité aj zo širšieho lingvistického hľadiska. Výsledky týchto výskumov pomáhajú aj pri skúmaní osídľovacích procesov, jednotlivých migračných vĺn, remesiel, záujmov a vlastností ich pôvodných nositeľov, spôsobov obživy a ďalších ekonomických, politických, spoločenských a kultúrnych vzťahov, ktoré sú cieľom záujmu etnológov, kulturológov, historikov či politológov. Uvedené publikácie nie sú určené iba vedcom a odborníkom, ale aj laickej verejnosti v snahe zvýšiť povedomie o Slovákoch žijúcich v Maďarsku, a najmä Slovákom v Maďarsku, aby vzbudili ich záujem o hľadanie slovenských koreňov svojich predkov a prispeli k oživeniu slovenských tradícií, kultúry a slovenského jazyka.
Autorka článku: Iveta Valentová
Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, v. v. i., v Bratislave
Príspevok bol vypracovaný v rámci vedeckého grantu VEGA č. 2/0026/24 Lexika slovenských terénnych názvov – 2. časť.
Viac takýchto článkov a exkluzívneho obsahu môžete získať vďaka predplatnému.
Máte predplatné?
Prihlásiť sa