Výskumník neviditeľného vesmíru

Hmotnosť všetkých aktívnych vírusov SARS-CoV-2, ktoré počas pandémie infikovali viac než 700 miliónov ľudí, sa odhaduje na 0,1 až 10 kilogramov. Vírusy, nesmierne malé častice, ktoré podľa mnohých vedcov ani nemožno nazývať živými, tvoria svoj vlastný neviditeľný vesmír.

V roku 1951 na Gemeri vypukla epidémia kliešťovej encefalitídy, pri ktorej ochorelo až 660 ľudí a 271 z nich museli hospitalizovať. Pri hľadaní ohniska vedci po prvýkrát preukázali, že ľudia sa nakazili pitím neprevareného kozieho mlieka z infikovaných zvierat. Rozhodujúcu úlohu pri tomto objave zohral rodák z Jablonice, virológ Dionýz Blaškovič (1913 – 1998).

Viac ako hviezd

Medzinárodný výbor pre taxonómiu vírusov eviduje k roku 2024 asi 16 200 definovaných druhov vírusov. To je však len veľmi malá časť celkovej vírusovej diverzity. Na základe metagenomických výskumov a odhadov diverzity vírusov sa vedci domnievajú, že na Zemi existuje aspoň 823 miliónov rôznych druhov týchto častíc.
Vírusy prenikajú do živých buniek a používajú ich materiál na svoje rozmnožovanie. Veľká časť infikuje baktérie v oceáne, no napríklad odhady pre vírusy infikujúce cicavce hovoria až o 320-tisíc neznámych druhoch. Na Zemi sa ich nachádza približne 10³¹ jedincov – na porovnanie, v celom pozorovateľnom vesmíre sa nachádza iba asi 10²² až 10²⁴ hviezd. Ich hmotnosť vyjadrovaná hmotnosťou uhlíka je však veľmi malá. Nečudo. Len najväčšie druhy objavené nedávno dosahujú veľkosti porovnateľné s bunkou.

Nápadná nenápadnosť

Vedci už v 18. storočí objavili princíp vakcinácie (pozri Quark 5/2025) a Louis Pasteur v roku 1885 vyvinul vakcínu proti besnote. Pojem vírus (z latinčiny jed) bol vtedy už známy, nebolo však ešte jasné, čo vírusy vlastne sú. K ich odhaleniu prispela vlastnosť, ktorá im tak dlho umožňovala unikať pozornosti – ich malé rozmery. Až keď vedci na konci 19. storočia zistili, že šťava z chorých rastlín tabaku zostáva infekčná aj po prechode cez filter zachytávajúci baktérie, uvedomili si, že za chorobu rastlín musí zodpovedať ešte niečo menšie. A zrodila sa virológia.
V roku 1901 bol objavený prvý ľudský vírus – vírus žltej zimnice a v roku 1931 umožnil objav elektrónového mikroskopu po prvý raz vidieť vírusové častice a študovať ich štruktúru. Vedci začali vírusy pestovať na bunkových kultúrach a v roku 1955 vyvinuli Američania Jonas Salk a Albert Sabin vakcínu proti detskej obrne. Vtedy už slovenská virológia aj zásluhou Dionýza Blaškoviča držala krok so svetom.

Bez strachu z neznáma

D. Blaškovič však nie je spájaný iba s popísaním prenosu vírusu kliešťovej encefalitídy. Svoje životné poslanie objavil na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde ako študent pracoval v bakteriologicko-sérologickom ústave fakulty. Po promócii v roku 1937 sa vrátil na Slovensko. Ako účastník SNP založil v Banskej Bystrici diagnostickú stanicu, v rámci ktorej úspešne bojoval napríklad proti epidémiám dyzentérie. Počas stáže na Michiganskej univerzite po skončení vojny sa cielene zameral na virológiu a po návrate z USA v roku 1948 vybudoval virologické pracovisko v rámci Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu. Z neho v roku 1953 vznikol Virologický ústav ČSAV a D. Blaškovič sa stal prvým riaditeľom. Ústav rýchlo získal uznanie doma i v zahraničí.
Jeho hlavnými predmetmi záujmu boli vírusy chrípky, herpetické vírusy (objavil napríklad herpetický vírus hlodavcov), podporoval štúdium rastlinných vírusov, chlamýdií, genetiku a molekulárnu biológiu vírusov. Svoje práce vždy zameriaval na prax, čím významne prispel nielen k výskumu, ale aj k rozvoju infektológie v zdravotníckej praxi. Bol expertom Svetovej zdravotníckej organizácie pre obraz vírusových nákaz. Nedávnej pandémie kovidu sa už nedožil. O neviditeľnom vesmíre vírusov vedel nekonečne viac ako ľudia, ktorí sa vo svete sociálnych sietí snažia priživiť na ľudskom strachu z neznáma. Neznámo je totiž pre skutočných vedcov bežným pracovným prostredím.

Autor článku: R