Zabijaci v ríši rastlín

Medzi naše najznámejšie mäsožravé rastliny patria rosičky. Z dvoch druhov je hojnejšia rosička okrúhlolistá.

V bohatej ríši rastlín nájdeme viaceré zaujímavé a pozoruhodné druhy. Mnohé z nich si počas svojho vývoja vytvorili zvláštne spôsoby prežitia. K takýmto druhom patria aj mäsožravé rastliny.

Mäsožravé rastliny patria medzi prastarých obyvateľov našej planéty. Najstarší nájdený fosílny nález tejto rastliny má až 45 miliónov rokov. Kým väčšina druhov rastlín čerpá potrebné živiny z pôdy, mäsožravé rastliny si svoj jedálniček vylepšujú aj živočíšnou potravou. Je to najmä preto, že často rastú na miestach s nedostatočným obsahom živín v pôde a živočíšnou potravou si ich dopĺňajú. Ich korisťou býva zväčša drobný hmyz, pri niektorých druhoch aj malé cicavce alebo plazy. Väčšina druhov mäsožravých rastlín sa vyskytuje najmä v trópoch, s niektorými sa však môžeme stretnúť aj v našej prírode.

Nebezpečné lapače

Listy rosičiek majú na povrchu predĺžené chĺpky s lepkavou guľôčkou na ich konci.

Vo svete je známych asi 500 druhov mäsožravých rastlín. Ich stratégia lovu je obdivuhodná. Medzi najzaujímavejšie patrí mucholapka podivná (Dionaea muscipula), ktorá je u nás asi najčastejšie pestovanou mäsožravou rastlinou. Pochádza z močarísk a rašelinísk severnej časti Floridy a Severnej Karolíny. Mucholapka je jedinou suchozemskou rastlinou, ktorá loví potravu prudkým pohybom svojich pascí. Na chytanie hmyzu využíva dômyselné lapacie zariadenia. Na koncoch listov má lapače, ktoré sú schopné pohybu. Tie majú na koncoch výrastky a sú rozdelené na dve časti. V pokojnej polohe sú otvorené, ale pri podráždení vnútorných chĺpkov sa v zlomku sekundy zovrú a korisť uväznia.
Mucholapka svoju korisť láka nápadnou farbou alebo vôňou lapača. Na zovretie pasce potrebuje rastlina presný počet podnetov v určitých intervaloch, inak pascu neaktivuje. Mucholapky sú totiž veľmi citlivé na plané poplachy, napríklad dažďové kvapky alebo náhodné podnety, pri ktorých nejde o korisť, a preto zbytočne nemrhajú energiou. Po zovretí rastlina zistí receptormi, či je korisť vhodná na konzumáciu. Ak áno, napustí ju tráviacimi šťavami, ak nie, uvoľní zovretie pasce.

Hmyz, ktorý zosadne na list, sa naň okamžite prilepí.

Krčahy a pytliacke jamy

Odlišnú stratégiu majú krčiažniky (Nepenthes), ktoré patria k najväčším mäsožravým rastlinám. Vyskytujú sa vo vlhkých oblastiach tropických dažďových lesov (Malajzia, Indonézia, Filipíny, Madagaskar), kde dosahujú výšku až 20 metrov. Krčahy (pasce) vyrastajúce na konci listu majú rôznu veľkosť. Niektoré len zopár centimetrov, iné aj 30 alebo až 50 cm. Ich korisťou preto nie je len hmyz a mravce, ale pri veľkých krčahoch sú to dokonca aj malé hlodavce. Korisť lákajú vôňou nektáru v krčahoch. Tá pri pokuse dostať sa k nemu padá dovnútra a von sa už nedostane, pretože steny krčahu sú extrémne hladké. Korisť sa tak utopí v tráviacej tekutine.

Rosička anglická u nás rastie len veľmi vzácne.

Saracénie (Sarracenia) sa dajú kúpiť aj v našich kvetinárstvach. Majú pasce, ktorým sa hovorí pytliacke jamy. Pochádzajú zo Severnej Ameriky, kde kvitnú krásnymi veľkými kvetmi. Ich lapacie orgány sú trúbky, ktoré sú zvnútra duté a orosené. V závislosti od druhu môžu dosiahnuť výšku až do jedného metra. Korisť lákajú vôňou a sfarbením. Cez maličké priezory vo vrchnej časti pasce preniká svetlo a tak korisť nemá z pasce strach. Vnútornú stranu trúbky pokrývajú šupinky a tie sú také klzké, že aj hmyz, ktorému zvyčajne nerobí problém pohybovať sa po skle, po nich nevylezie a padá nadol. Tam sa nachádzajú tráviace žľazy, ktoré hmyz rozložia. Veľké saracénie sú schopné okrem hmyzu skonzumovať napríklad aj malú žabu.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 9/2021. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

Text a foto Ing. Ľubor Čačko

Komentáre