Ruža je pozoruhodne rozmanitá rastlina. Známych je najmenej stopäťdesiat druhov iba medzi divými ružami a viac ako tridsaťtisíc ďalších kultivarov, teda vypestovaných odrôd. Niektoré z nich nesú meno našej rodáčky Márie Chotekovej.
Paradoxne, odrody, ktorá nesú jej meno, Mária Henrieta Choteková (1863 – 1946) sama nevyšľachtila. Ružová grófka, ako túto pestovateľku šľachtického pôvodu z Dolnej Krupej nazývali jej súčasníci, však založila jednu z najväčších ružových záhrad svojej doby v Európe a ako pestovateľka sa stala známou v celoeurópskom kontexte.
Mnohotvárne a obľúbené
Napriek tomu, že ľudia ruže poznali a obľubovali už najmenej pred 5 000 rokmi a medzi prvých významných pestovateľov sa radili napríklad starovekí Gréci, o ich triedenie sa pokúsili až v 18. storočí. Dovtedy sa nazývali jednoducho ruže bez konkrétnej špecifikácie. Prvé pokusy o klasifikáciu sa začali v roku 1753, keď švédsky prírodovedec a zakladateľ taxonómie Carl Linné vytvoril systém binomickej nomenklatúry pre rastliny. Ten poskytol základ pre kategorizáciu ruží podľa počtu okvetných lístkov a tvaru kvetov. V priebehu nasledujúcich storočí botanici a pestovatelia tento proces zdokonaľovali vytváraním delení na základe rodov a hybridov rôznych druhov.
Prvou kategóriou sú druhy, ktoré sa vzťahujú na ruže prirodzene sa vyskytujúce vo voľnej prírode. Tieto rastliny majú zvyčajne päť okvetných lístkov s jednou vrstvou tyčiniek v strede. Kultivary sú variety vytvorené človekom hybridizáciou alebo inými metódami, napríklad štepením. Zvyčajne majú viac vrstiev okvetných lístkov a tyčiniek a často sa vyznačujú nezvyčajnými farbami alebo tvarmi, vďaka ktorým sa odlišujú od ostatných ruží. Hybridy vznikajú krížením dvoch rôznych druhov alebo kultivarov a mávajú vlastnosti oboch rodičovských rastlín.
Čas aj dedičstvo
Hoci nemala formálne vzdelanie v botanike, Mária Henrieta Choteková pri pestovaní ruží netápala. Pokračovateľka rodu dedičov dolnokrupského kaštieľa precestovala v mladosti Európu a v jej pozostalosti sa našiel zoznam 2 500 kníh. Okrem literárnych diel, životopisov a cestopisov jej knižnica obsahovala aj odbornú literatúru venovanú práve pestovaniu ruží. Keď sa v roku 1906 nasťahovala do nového príbytku vedľa dolnokrupského kaštieľa, založila pri ňom približne trojhektárovú záhradu plnú ruží. Budovaniu svojho rozária, jedného z prvých a najväčších v Európe, obetovala nielen všetok voľný čas a takmer polovicu svojho života, ale postupne aj finančné prostriedky zdedené po svojom otcovi a neskôr aj bratovi.
Stala sa uznávanou pestovateľkou a členkou ružiarskych organizácií v Nemecku, USA a Francúzsku. K najväčšiemu rozšíreniu záhrady prišlo v roku 1910, keď z Krupiny doviezla pozostalosť po najznámejšom uhorskom šľachtiteľovi ruží Rudolfovi Geschwindovi, ktorý sám vypestoval množstvo nových kultivarov.
Ružiari nezabudli
Po 1. svetovej vojne, ktorú prežila ako sestra Červeného kríža vo vojenskom lazarete v Trnave, založila M. Choteková ružovú škôlku a aby financovala náklady na chod rozária, pribrala napríklad aj pestovanie jahôd a špargle. Keď v roku 1926 vydala svoj prvý predajný katalóg, v ponuke mala 711 odrôd ruží (v roku 1929 ich predávala už 855) z celkového počtu asi 6 000 kultivarov, ktoré v rozáriu pestovala.
Rozárium s pribúdajúcim vekom svojej zakladateľky postupne upadalo. Poslednou ranou bolo obdobie 2. svetovej vojny, po ktorej v roku 1945 jedno z najväčších rozárií na kontinente spolu so svojou odbornou knižnicou a písomnou dokumentáciou zaniklo. M. Choteková zakrátko nato zomrela v chudobe a zabudnutí v Dolnej Krupej. Svet ružiarov však nezabudol: v roku 2013 k 150. výročiu jej narodenia predstavila svetoznáma nemecká šľachtiteľská firma Kordes varietu pomenovanú Rosengräfin Marie Henriette. Zaradila sa medzi niekoľko tisíc ruží pestovaných v novom Rozáriu M. H. Chotekovej, ktoré stojí len niekoľko metrov od pôvodnej záhrady ružovej grófky.
R
