Pastelová jemnosť

Ružová farba je považovaná za bledý odtieň červenej a vzniká zmiešaním bielej a červenej farby. Fialová farba je taktiež sekundárna farba vznikajúca zmiešaním modrej a červenej.

Ružová farba sa v literatúre spomína už od dávnych vekov. V Homérovom diele Odyssea (približne v roku 800 pred n. l.) sa popisuje ružový úsvit, farba odvodená od kvetu ruže. Lucretius (99 – 55 rokov pred n. l.) tiež použil toto pomenovanie farby na opísanie úsvitu vo svojej epickej básni O povahe vecí. V stredoveku nebola ružová farba bežne využívanou farbou. Šľachtici vtedy uprednostňovali viac sýte červené odtiene. Až v 13. a 14. storočí sa začína objavovať ružová farba v ženskej móde a v umení. V dielach Cimabueho (1240 – 1302) a Duccia (1255 – 1285) je božie dieťa niekedy znázornené v ružovom oblečení, v renesančnom obraze Madony od Raffaela zasa s ružovým kvetom v ruke.

Populárna ružová

Ružová farba sa od obdobia renesancie začala využívať ako farba tváre a rúk ľudských tiel. Vzniká zmiešaním červených prírodných pigmentov a prírodných látok bielej farby, ako je napríklad vápno. V 18. storočí sa pastelové farby stali veľmi populárne. Ružovú zvlášť podporovala Madame de Pompadour (1721 – 1764), milenka francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. Porcelánová továreň Sèvres pre ňu dokonca vytvorila porcelán so špecifickým ružovo-fialovým odtieňom.

Ametyst

Od konca 18. storočia sa začína meniť význam ružovej farby ako symbolu zvodnosti a koketnosti na farbu symbolizujúcu detstvo, nevinnosť a nežnosť. Dokonca aj mladí šľachtickí chlapci v 19. storočí v Anglicku boli maľovaní v ružovom oblečení alebo aspoň s ružovými stuhami, obdobne ako maľby detí vo Francúzsku.
V 20. storočí sa ružová farba stáva odvážnejšou a jasnejšou, čiastočne aj kvôli vynálezu chemických farbív, vďaka ktorým sa ružová na oblečení nevyprala. Postupne sa v 30. a 40. rokoch 20. storočia stáva táto farba selektívnou farbou dievčat a naopak, modrá farbou chlapcov.

Fialové počiatky

Dôkazy o prvopočiatkoch využívania fialovej farby sú o niečo staršie. Z neolitických jaskýň (25- až 16-tisíc rokov pred n. l.) pochádzajú najstaršie nálezy fialovej farby zo zlúčenín mangánu a boli ňou zakreslené časti živočíchov. V dávnej Číne sa na výrobu fialového farbiva používala rastlina Lithospermum erythrorhizon. Farbivo sa však nedostatočne viazalo na tkaninu a aj z dôvodu, že boli viac žiadané primárne farby, fialová sa na oblečení v Číne až do 6. storočia veľmi neudomácnila.
Iná bola situácia s tzv. tyrianovou fialovou. V 15. storočí pred n. l. ju začali vyrábať obyvatelia Sidonu a Týru na pobreží starej Fenície (v súčasnom Libanone) zložitým spôsobom z tela morského slimáka Murex brandaris. Farba bola veľmi sýta a trvácna a na oblečení ju spomína napríklad Homér vo svojej epickej básni Illias. Po mnoho tisícročí sa tyrianová fialová stala farbou kráľov, šľachticov, kňazov a sudcov v celom Stredomorí. Spomína sa aj v Starom zákone vo forme purpuru a šarlátu. Tyrianovú fialovú farbu mali na sebe Alexander Veľký alebo králi ptolemaiovského Egypta.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 4/2020. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

RNDr. Michaela Havrlentová, PhD.
NPPC-VÚRV v Piešťanoch
FPV UCM v Trnave
Foto Pixabay