Je pre vás neprijateľné, že šimpanzy sú naši najbližší žijúci príbuzní, s ktorými máme spoločného predka v relatívne nedávnej geologickej minulosti? Tak potom si držte klobúky. My, šimpanzy, slony, žaby, vlastne všetky štvornožce, sme len veľmi modifikované ryby. To je odkaz našej dávnej, no ešte vždy rozpoznateľnej minulosti a vieme to aj vďaka fylogenetickej systematike.
V predstavách bežného laika sa človek sám dosť často vyčleňuje z prírody. Sme tu my ľudia a potom príroda, pričom medzi týmito entitami je akási pomyselná, no neprekonateľná priepasť. Určite si zo školy pamätáte delenie stavovcov na ryby, obojživelníky, plazy, vtáky a cicavce. Táto predstava je však už veľmi zastaraná.
Linného dedičstvo
Biodiverzita, ktorú vidíme na našej planéte, napríklad v moriach, v dažďových lesoch, ale aj v našich lesoch a jazerách, ba dokonca aj na púšťach, je naozaj fascinujúca. Napríklad chrobákov existuje takmer pol milióna opísaných druhov, pričom mnohé sú naďalej pre vedu neznáme. Táto skupina hmyzu tvorí pravdepodobne až 25 % známej diverzity živočíchov. Raz sa vraj slávneho evolučného biológa J. B. S. Haldana niekto pri večeri spýtal, čo sa naučil štúdiom prírody o bohu. Ten odpovedal celkom pohotovo, že ak boh naozaj existuje, tak musí mať neukojiteľnú obsesiu v tvorení chrobákov.
Prvý, kto sa pokúsil do obrovskej biodiverzity našej planéty vniesť aspoň nejaký systém a poriadok, minimálne čo sa živočíchov a rastlín týka, bol švédsky učenec Carl von Linné (1707 – 1778). C. Linné si však neuvedomoval, že každý druh má svoju históriu (nevedel, aká stará je naša planéta). Bol v podstate stúpencom kreacionizmu, podľa ktorého sú druhy izolované samostatné entity stvorené bohom. Mnohé z nich spájal na základe povrchnej podobnosti. To mu však nemožno vyčítať, pretože hovoríme o 18. storočí. Svoju botanickú a zoologickú taxonómiu založil Linné na aristotelovskej logike.
Pán evolucionista, my sme z opice? Ale prosím vás, my sme ryby!
V súčasnosti jeho systematiku považujeme za zastaranú a prekonanú, no predsa mala svoj význam. Jej dedičstvo je binomická nomenklatúra. Teda tak ako majú ľudia svoje meno a priezvisko, tak má každý organizmus svoje rodové a druhové meno. V našom prípade Homo sapiens, človek rozumný. Prvý, kto potom začal uvažovať nad tým, že existujú aj vyhynuté organizmy, ktoré v dnešnej prírode už neexistujú, bol zakladateľ paleontológie a porovnávacej anatómie, francúzsky vedecký velikán Georges Cuvier (1769 – 1832).
Kľúč k pochopeniu fylogenézy
Princíp fylogenetickej systematiky pochopíme, keď si uvedomíme, že druhy, ktoré dnes v prírode vidíme, majú svoju dávnu minulosť v minulých geologických dobách. Dnešné druhy nie sú iba izolované entity. Na časovej osi predstavujú nepretržité línie, ktoré majú svoju históriu. Predstavme si strom života a jednotlivé konáre ako tieto línie. Konáre sa skôr či neskôr postupne spájajú a pokračujú nižšie do minulosti už v podobe jednej línie. Tú nazývame ancestrálna línia, ktorá sa končí práve bodom rozvetvenia – tam niekde by sme hľadali tzv. najbližšieho spoločného predka daných dvoch druhov. Čím ideme ďalej do minulosti, môže sa od tejto línie oddeliť iný konár a tak ďalej.
Keď začneme vetvu sledovať od jej začiatku smerom nahor, uvidíme celé jej postupné rozvetvovanie. No a čím sa dve línie od seba oddelia neskôr, tým sú si tieto druhy príbuznejšie (ich línie sa oddelili relatívne nedávno v porovnaní napríklad s tým tretím druhom, ktorého línia sa oddelila už skôr, v hlbšej minulosti). Mimochodom, na tom pomyselnom strome života by sme našli aj mnohé už dávno uschnuté vetvy – to sú vyhynuté línie, ktoré už nemajú žiadnych potomkov.
Celý článok nájdete v časopise Quark 1/2026.
Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu!
Máte predplatné?
Prihlásiť saKatedra ekológie
Prírodovedecká fakulta
Univerzita Komenského v Bratislave
a
Inštitút evolučnej biológie
Fakulta biológie
Varšavská univerzita
