Rašeliniská sa vyskytujú najmä na severe Európy, no našli by sme ich aj inde, a to aj na Slovensku. U nás však ide len o zvyšky, viac ako 90 % bolo zničených napríklad pri odvodňovaní na poľnohospodárske účely či pre ťažbu rašeliny. Aj to, čo sa zachovalo, je v mnohých prípadoch narušené zásahmi človeka.
Inštitút aplikovanej ekológie Daphne s ďalšími partnermi minulý rok preto dokončili obnovu 11 takýchto lokalít. Projekt získal prestížnu envirocenu Atlas. Spolupracovali na ňom aj s Nórskym inštitútom pre výskum prírody a Magni Olsen Kyrkjeeideovou.
Od detských hier k vede
V Nórsku pokrývajú tieto biotopy 9 % územia. Kým mnohí Slováci rašelinisko v živote nevideli, pre Nórov je to niečo samozrejmé. Pre M. O. Kyrkjeeideovú boli kulisou detských hier. Jej rodina totiž kúpila chatu medzi dvomi veľkými rašeliniskami. Ako dieťa tam strávila veľa času. V zime bežkovali, v lete zbierali oranžové plody ostružiníka morušky (Rubus chamaemorus), prísadu do typického nórskeho vianočného dezertu.
V jazierku rovno pod chatou aj plávali. Rodičia nám dali záchranné vesty, lebo sa tam nedalo postaviť na rašelinné dno, opisuje vedkyňa. Potom sa zasa vyšplhali na breh a na mäkkom povrchu skákali hore-dole.
Keď dospela, rašeliniská sa z kulisy pre jej detské hry stali stredobodom jej vedeckého bádania.
Zásobárne uhlíka
Čím ju fascinujú? Tamojšie rastliny a machy rašelinníky pri svojom raste využívajú oxid uhličitý – skleníkový plyn. Uhlík zabudujú do svojich tiel a kyslík uvoľňujú. Keď odumrú, ich rozklad prebieha veľmi pomaly. Tieto biotopy sú totiž nasýtené vodou a v pôde je veľmi málo kyslíka. Telá rastlín sa teda ukladajú pod zem a tvorí sa z nich rašelina. Objem pôdy neustále pomaly pribúda.
Na rašeliniskách prebieha aj anaeróbny rozklad, pri ktorom vzniká metán. No celkovo sú rašeliniská – pokiaľ sú zdravé a nenarušené – lapačmi uhlíka. Rast rastlín prevyšuje nad rozkladom, pohlcovanie oxidu uhličitého je významnejšie než emisie metánu. Vzniká rovnováha, keď rašelinisko viaže uhlík z atmosféry a uskladňuje ho. Viac uhlíka ide do rašeliny, než ho z nej uniká, vysvetľuje vedkyňa.
Dva typy rašelinísk
Vrchoviská sú sýtené prevažne vodou z atmosférických zrážok, ktorá má len veľmi nízky obsah živín a minerálnych látok. V našej prírode predstavujú vzácne ostrovy severskej prírody, ktoré sú pripomienkou poslednej ľadovej doby. Vyznačujú sa niekoľko metrov hlbokou vrstvou rašeliny, vďaka ktorej sú vyvýšené nad okolitú krajinu. Vzniká tak extrémne prostredie odlišujúce sa od okolitej krajiny. Je pre ne typický členitý povrch s kopčekmi, zníženinami a jazierkami.
Slatiny sú sýtené podzemnou alebo povrchovou vodou s rôznym obsahom minerálnych látok, ktoré sú dôležitými živinami pre rastliny. Na živiny bohaté časti rašelinísk sú ideálnym prostredím pre rôzne druhy orchideí, jednou z najbežnejších je vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis).
Zdroj Keď sa povie rašelinisko, Daphne – IAE
Celý článok nájdete v časopise Quark 11/2025.
Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu!
Máte predplatné?
Prihlásiť saDaphne – Inštitút aplikovanej ekológie
