Kým sa pustíme do hľadania odpovedí na otázky, kto sa usiluje o moc, kto ju získava a ako nás mení, musíme najprv zvoliť istý odstup. Núka sa ešte fundamentálnejšia otázka. Prečo ako ľudstvo tvoríme spoločenstvá spôsobom, ktorý nevyhnutne vedie k tomu, že malá skupinka má moc a veľká skupina ľudí je bezmocná?
Vráťme sa k rozprávaniu o dvoch skupinách stroskotancov na dvoch pustých ostrovoch. Kontrast medzi Bataviou odsúdenou na záhubu a chlapcami z Tongy na ‘Ate nenastoľuje len tému ľudskej prirodzenosti. Zároveň otvára otázku, o ktorej málokedy uvažujeme: prečo vôbec existujú hierarchie? Postavenie a funkcie sú takou integrálnou súčasťou nášho každodenného bytia, že sa nad nimi ani len nepozastavujeme a neuvažujeme nad alternatívami. Lenže čo keby boli vzťahy medzi ľuďmi najmä ploché a rovnostárske a nebol pre ne príznačný systém podriadenosti šéfom, generálom, manažérom a prezidentom? Iste, znie to trochu ako nočná mora o anarchomarxistickej komúne na buržoáznej fakulte politológie, keď sa však zahľadíte dostatočne ďaleko do dejín, zistíte, že práve v takomto zdanlivo utopickom svete zbavenom hierarchie ľudstvo žilo väčšinu času, ktorým obšťastňovalo túto planétu.
Aby sme pochopili súčasnosť, musíme sa vydať do minulosti. Keby ste chceli navštíviť svojich predkov spred 3,5 až 4,5 miliardy rokov, museli by ste sa v tom čase vydať hlboko na oceánske dno a spaľujúco horúce žriedlo. Pri vysokých teplotách spôsobených magmou vyvierajúcou spod zemskej kôry by ste si mohli poklebetiť s jednobunkovým organizmom, ktorý je nielen vaším predkom, ale zároveň predkom všetkého, čo nateraz žije na našej planéte. Volá sa LUCA, čo je skratka z anglického Last Universal Common Ancestor, teda posledný univerzálny spoločný predok. Je to spoločný predok nielen všetkých ľudí, ale aj vtákov, morských ježov a nezmarov. LUCA je pôvodcom všetkého živého na Zemi. To nám však o nás veľa nepovie.
Keby ste sa rýchlo presunuli o niekoľko miliárd rokov do budúcnosti, mohli by ste naraziť na chlpatého praotca ľudskej rodiny s o čosi ťažšie vysloviteľným názvom PSPŠČ, teda posledného spoločného predka šimpanza a človeka. Určite je ľahšie pozorovateľný ako jednobunkovec LUCA a stelesňuje posledný okamih, keď boli naši predkovia na nerozoznanie od predkov šimpanzov. Na tejto vetve vývoja hominidov sa ako prvé odčlenili gibony, potom orangutany, neskôr gorily a napokon niekedy pred štyrmi až trinástimi miliónmi rokov sa oddelil vývoj šimpanzov a ľudí.
Aj po miliónoch rokov sme so šimpanzmi naďalej úzko spätí. Moderní ľudia majú v porovnaní so šimpanzmi 98,8 % rovnakej DNA (aj keď táto štatistika znie trochu menej pôsobivo, keď si uvedomíme, že 80 % našej DNA je rovnakých ako pri psoch a v porovnaní s banánmi je to 50 %). Práve preto existuje dôvod, prečo zachytíte iskru človečenstva, keď šimpanzy sledujete pri hre, starostlivosti o mladé alebo pri ich prejavoch dominancie a podriadenosti. V mnohom sú ako my. Vzhľadom na tieto podobnosti sa núka lákavo prostá hypotéza: ak chcete pochopiť vzťah človeka k moci, postaveniu a hierarchii, možno by stačilo pozorovať šimpanzy. Ak sú našimi najbližšími zvieracími príbuznými, azda by stačilo pochopiť ich a pochopíme aj seba.
Na druhej strane, ak sa šimpanzy správajú v súlade so zákonmi džungle, takže vládnu najväčšie, telesne najsilnejšie šimpanzy a tie najmenšie a telesne najslabšie šimpanzy sú ovládané, máme problém. Tento model nám príliš nepomôže pri vysvetľovaní pôsobenia, napríklad Angely Merkelovej. Holandský primatológ Frans de Waal si pred niekoľkými desaťročiami všimol, že sociálne štruktúry šimpanzov sú oveľa komplikovanejšie, než bolo dovtedy preskúmané. Bezpochyby platilo, že na to, aby šimpanz získal vodcovské postavenie, musí byť veľký a silný. Nebolo však zaručené, že ten najväčší šimpanz sa vždy stane aj najmocnejším šimpanzom. Naopak, ašpirujúci vodcovia museli vytvárať spojenectvá, získavať si podporu a rozdeľovať zdroje. A ak sa aj niektorý vyštveral na pozíciu alfa samca, nemal nič zaručené. Protikandidáti neustále čakali na prejav jeho slabosti, aby mohli vytvoriť vlastnú koalíciu a zvrhnúť ho.
Dynamika šimpanzích hierarchií bola taká zložitá, že F. de Waal začal tieto vzťahy vnímať ako výsostne politické. Jeho ťažisková práca z roku 1982 sa aj volá Chimpanzee Politics (Šimpanzia politika). Tá kniha vyvolala kontroverzie. Zvieratám totiž pripisovala úmyselné a strategické sociálne plánovanie, čo sa až dovtedy považovalo za výhradne ľudskú vlastnosť. Pripravovali komploty, snovali úklady a vytvárali koalície. Slabé šimpanzy mohli moc silných šimpanzov vyvažovať alianciami. Prešibané šimpanzy dokázali preľstiť konkurentov. F. de Waal dokonca opisuje šimpanzie prevraty, na ktoré sa chystali niekoľko dní, no vykonali ich chirurgickým rezom v kratučkom okamihu. Bez ohľadu na to, akú skupinu šimpanzov F. de Waal pozoroval, vždy im išlo o postavenie. A postavenie znamenalo, že niektoré šimpanzy neúnavne vykonávali moc nad inými šimpanzmi. Hierarchia bola neodmysliteľná. No napriek tomu, do akej miery moc ovplyvňuje správanie šimpanzov, nie je to jediné, čo ich zaujíma. Tak ako niektorí ľudia, aj niektoré šimpanzy moc neodolateľne priťahuje. Iné sa pokúsia získať prevahu, ale neprekáža im, keď sa zaradia do stáda.
Kniha vyšla vo vydavateľstve IKAR v roku 2025.
Súťažná otázka
Ak nám do 31. marca 2026 pošlete správnu odpoveď na otázku:
Čo znamená skratka LUCA?
zaradíme vás do žrebovania o knihu Briana Klaasa: Moc z vydavateľstva IKAR.
Svoje odpovede posielajte na adresu redakcie: odpovednik@quark.sk alebo Quark, Lamačská cesta 8A, 811 04 Bratislava.
Viac takýchto článkov a exkluzívneho obsahu môžete získať vďaka predplatnému.
Máte predplatné?
Prihlásiť sa