V súčasnosti pokrývajú lesy na Slovensku približne dva milióny hektárov, čo je takmer 42 % z celého územia. Tvrdenie, že je to naše bohatstvo, nie je patetické. Čoraz viac sa presviedčame o tom, aký význam majú pre ochranu pôdy, vody a zachovanie druhov.
Lesníctvo v skutočnosti nie je samostatnou vedou, ale súborom vied, ktoré zahŕňajú nielen botaniku či dendrológiu, ale napríklad aj špecifické oblasti geológie, meteorológie či chémie. Takýto pohľad na les sa rodil niekoľko storočí. Jedným z jeho prvých priekopníkov u nás bol aj Ľudovít Greiner (1796 – 1882).
Porádek hor
Keby sa obdobia v dejinách označovali podľa materiálu, ktorý vtedy ľudia najviac používali, podobne ako keď hovoríme o kamennej, bronzovej či železnej dobe, potom európsky stredovek môžeme nazvať drevenou dobou. Mramor a kameň z trosiek antickej Rímskej ríše sa rýchlo rozobral a drvivá väčšina príbytkov bola postavená z dreva. Pribúdali banská činnosť, huty, hámre, intenzívne pastierstvo a poľnohospodárstvo. Lesy boli plošne rúbané, klčované a vypaľované zväčša bez následného zalesňovania, takže v 16. a 17. storočí už zaberali sotva 23 % nášho územia z pôvodných 95 %.
Úplné odlesnenie Slovenska pomohla odvrátiť až panovníčka Mária Terézia svojím lesným poriadkom, vydaným v roku 1769. Jej výnos stanovoval po prvý raz pravidlá pri ťažbe dreva a nariaďoval ochranu a obnovu lesov. Mnohé prvky, ktoré obsahoval tereziánsky Porádek hor aneb lesuv zachování, sa uplatňujú v lesníckej praxi aj v súčasnosti.
Nielen palivo
Poslanie Ľudovíta Greinera, ktorý sa narodil v nemeckom Lichtentanne v roku 1796, akoby predurčilo práve vydanie Porádku. Študoval nielen lesníctvo, ale na viedenskej polytechnike aj matematiku, fyziku a chémiu. Keď sa v roku 1826 stal správcom a neskôr riaditeľom coburgovských lesov v Jelšave, zosobňoval ideál lesného hospodára novej éry. Na lesy, ktorých hlavnou úlohou bolo zásobovať drevom priemysel, nepozeral iba ako na zdroj suroviny ale snažil sa ich systematicky obnovovať. Jeho panstvo pritom nebolo žiadnou maličkosťou: počas 40 rokov svojho pôsobenia spravoval 69-tisíc hektárov lesa.
Vo svojich nariadeniach podrobne označoval plochy na zalesnenie sejbou i sadbou, pričom kombinoval dreviny – bol zástancom zmiešaného typu lesov. Zakladal škôlky pre smrekové sadenice, buky, borovice aj smrekovce: zber semien a pestovanie sadeníc umožňovali presne identifikovať ich pôvod. V teplejších oblastiach nariadil pridávať do porastov duby a buky, inde smreky so smrekovcom či pokusne javor horský – keby sa jeho nasledovníci riadili jeho názormi, na Slovensku by možno nevyrástlo toľko menej odolných monokultúr.
Merania a tradície
Štúdium matematiky a fyziky umožnilo Ľ. Greinerovi pôsobiť aj ako zememerač a priekopník geografického poznávania Slovenska. Okrem toho, že zostrojil svoj vlastný prístroj na meranie výšky stromov, zaoberal sa meraniami vo Vysokých Tatrách. Ešte v 18. storočí prevládal tradičný názor, že najvyšším vrcholom Tatier je Kriváň. Presnejšími barometrickými meraniami potom škótsky prírodovedec Robert Towson dospel k nepresnému názoru, že najvyšší je Lomnický štít. Na dovŕšenie zmätku, švédsky geobotanik Göran Wahlenberg, ktorý pôsobil v Kežmarku, svojimi meraniami v roku 1813 určil za najvyšší Ľadový štít.
Ľudovít Greiner bol prvý, kto v roku 1837 dokázal, že najvyšším vrchom Tatier je Gerlachovský štít. Svoje merania zverejnil v roku 1839 v budínskom časopise Gemeinnützige Blätter a vzápätí v Slovenských novinách. Trvalo však celých 35 rokov, kým jeho údaje prijala vtedajšia odborná verejnosť na základe trigonometrických meraní vojenských kartografov z roku 1874. Tradície majú tuhý korienok. Niekedy dokážu aj skresľovať mapy.
R
