Najmocnejší nepriateľ

Obyvatelia mesta Lakíš v Judei odchádzajú pod eskortou do určenej oblasti presídlenia po dobytí ich domova vojskom novoasýrskeho kráľa Sancheriba v roku 701 pred n. l. Nútené presídľovanie podmanených etník bolo dobovým zvykom. Detail basreliéfu zo Sancheribovho paláca v Ninive, kredit The British Museum.

Jaskynné kvaple preukázali, že pri zániku Novoasýrskej ríše zohral veľkú úlohu desaťročia trvajúci výrazný úbytok dažďových zrážok.

Novoasýrska ríša patrila k najrozľahlejším a mocensky najvplyvnejším politickým útvarom starovekého Blízkeho východu. Dominovala tam takmer tri storočia, približne v rokoch 912 – 609 pred n. l.

Nejasné okolnosti zániku

Jadro ríše sa nachádzalo v súčasnom severnom Iraku na záplavových planinách v povodí rieky Tigris. Viacerí vedci ju označujú za vôbec prvú superveľmoc v dejinách sveta, hoci v historickom vývoji Asýrie a Asýrčanov ako etnika a národa to bola až tretia, vrcholná fáza. Postupne priamo či nepriamo ovládla územia od Iránu po Egypt, od Perzského zálivu po Cyprus. Hlavným mestom bol najprv Aššur, pomenovaný podľa najvyššieho asýrskeho boha, neskôr z rozhodnutia kráľa Sancheriba (vládol v rokoch 704 – 681 pred n. l.) Ninive. Ríša zanikla krátko po dobytí Ninive, vtedy najväčšieho mesta sveta, v roku 612 pred n. l., z nášho pohľadu dosť prekvapivo po spoločnom nápore pomerne nepočetných vojsk Babylončanov z juhu a iránskych Médov z východu.
Hoci sa z toho času zachovalo veľa klinopisných správ a predmetných archeologických nálezov, okolnosti pádu Novoasýrskej ríše, ktorá dosiahla zenit rozvoja okolo roku 670 pred n. l., stále zostávajú nejasné: Prečo sa zrútila tak náhle? A s takou definitívnou platnosťou? Veď ešte krátko predtým, za kráľa Aššurbanipala (vládol v rokoch 668 – 627 pred n. l.), víťazila nad nepriateľmi a ďalej expandovala. Ale Ninive (terajší iracký Mosul) po dobytí už nepovstalo z ruín.

Rekonštrukcia podoby sály v asýrskom paláci v Nimrude, jednej z novoasýrskych metropol, ktorá ležala približne 30 kilometrov južne od Ninive. Mesto bolo zničené v roku 612 pred n. l. spolu s Ninive, kredit New York Public Library Digital Collections.

Zásah zhora

Archeológovia a historici v tejto súvislosti predložili veľký počet teórií. Vychádzali v nich predovšetkým z úvah o vnútorných politicko-ekonomických konfliktoch, nadmernej rozlohe ríše, ktorá sa nedala efektívne spravovať dobovými prostriedkami, a z toho prameniacich kľúčových vojenských porážkach. Ani jedna úvaha však pri dôkladnej analýze všetkých mysliteľných faktorov, ktoré mohli byť v hre, napokon neobstála ako rozhodujúci vplyv. Zmenu tejto situácie zrejme prináša najnovšie vysvetlenie. Predložil ho jedenásťčlenný tím vedcov z USA, Číny a Turecka. Tím viedli Ashish Sinha z Kalifornskej štátnej univerzity v Carsone a Harvey Weiss z Yalovej univerzity v connecticutskom New Havene. Predmetné výsledky títo bádatelia uverejnili v časopise Science Advances. Vedci skúmali všetky archívne aj nové údaje o dobovej klíme v novoasýrskej oblasti.
Sústredili sa najmä na zrážkový režim, vrcholne dôležitý pre novoasýrske poľnohospodárstvo, srdce ekonomiky, založené na pestovaní obilnín. Novoasýrčania sa totiž spoliehali na sezónne dažde. Nuž a členovia tímu objavili dôkazy približne 60-ročného megasucha pred pádom Ninive. Táto klimatická anomália nutne oslabila Novoasýrsku ríšu tak, že Ninive padlo už po trojmesačnom nápore. Južnejším Babylončanom obrovské sucho až tak neuškodilo, lebo využívali umelé závlahy a ich ekonomická základňa, vláda aj spoločnosť prežili, a následne za kráľa Nabukadnezara (vládol v rokoch 605 – 562 pred n. l.) dokonca výrazne expandovali.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 1/2020. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

Zdeněk Urban

Komentáre