Nástup éry cicavcov

Život na našej planéte je takmer všadeprítomný. Svoju súčasnú podobu nadobúdal milióny rokov. V desiatom pokračovaní Kroniky života sa vydáme na cestu časom do paleogénu, keď sa v moriach rozvíjali koralové útesy a na súši sa žezla chopili cicavce.

Približné rozmiestnenie kontinentov počas eocénu

Paleozoikum sa skončilo pred 252 miliónmi rokov na konci permu najväčším hromadným vymieraním všetkých čias. Nasledovala mezozoická éra, počas ktorej na svete dominovali plazy. Aj mezozoikum sa skončilo veľkým hromadným vymieraním, a to na konci kriedy pred 66 miliónmi rokov. Najslávnejšie obete tejto udalosti boli nevtáčie dinosaury, ktorých vyhynutie dalo priestor cicavcom. Kenozoická éra sa nesie v ich znamení.

Zánik oceánu Tethys

Toto zvláštne zviera možno pripomína nosorožca, ide však o zástupcu už vyhynutých embritopodov, ktoré v paleocéne a eocéne obývali Afriku, Áziu a východnú Európu.

V paleogéne sa dokončil rozpad niekdajšieho superkontinentu Pangey. Od Južnej Ameriky sa oddelila Antarktída a vznikol Antarktický cirkumpolárny prúd. Austrália putovala na sever, čím sa otvoril Južný oceán. Afrika a Južná Amerika sa od seba naďalej vzďaľovali a medzi nimi sa rozširoval južný Atlantik. Zväčšil sa aj severný Atlantik, a začal sa zosilňovať predchodca Golfského prúdu. V paleogéne postupne zanikol oceán Tethys v dôsledku pohybu Afriky a Indie smerom na sever. Pri tomto pohybe došlo k zrážkam a preusporiadaniu kontinentov. Africká a arabská platňa pri svojom pohybe pred sebou takpovediac nahrnuli viacero menších tektonických dosiek, ktoré sa spojili s eurázijskou platňou na západe. India do nej narazila na východe. Výsledkom bolo vyvrásnenie alpínskych pohorí. Najvyššie z nich sú Himaláje. V Európe sú takýmito pohoriami Pyreneje, Alpy a aj Karpaty.

Asi pred 30 miliónmi rokov obývali oblasť súčasného Mongolska jedny z najväčších suchozemských cicavcov. Bezrohé nosorožce rodu Paraceratherium mohli dosiahnuť výšku v lopatkách okolo päť metrov. Kým je matka nablízku, mláďaťu nič nehrozí (1). Nebezpečenstvo v podobe svorky hyenodonov (2) však nikdy nie je ďaleko.

Od pralesov po ľadovce

Po poklese celosvetovej teploty na konci kriedy došlo v skorom paleogéne znova k jej stúpnutiu. V priebehu nasledujúcich 40 miliónov rokov sa na Zemi striedali teplé a studené cykly. Pred 55,5 milióna rokov nastala mimoriadne teplá fáza, počas ktorej priemerné globálne teploty stúpli o 5 až 8 °C. Toto výrazné oteplenie sprevádzali výdatnejšie zrážky, vďaka čomu tropické dažďové lesy rástli v mnohých častiach sveta vrátane Severnej Ameriky a severnej Európy. Tieto podmienky sa udržali asi 200 000 rokov, potom sa opäť ochladilo a počas neskoršej fázy skorého eocénu sa na niekoľko miliónov rokov zase oteplilo. Pred asi 45 miliónmi rokov sa začali v Antarktíde formovať ľadovce. Ochladzovanie kulminovalo na konci eocénu pred asi 34 miliónmi rokov, keď sa skleníkové podnebie na Zemi definitívne zmenilo na glaciálne. Ľadovce odvtedy z polárnych oblastí nezmizli.

Život v mori

Kým na súši po kataklizme na konci kriedy život nanovo rozkvitol v podobe rozmanitosti sveta cicavcov a vtákov, v mori dostali svoju veľkú príležitosť kostnaté ryby. Hromadné vymieranie totiž so sebou zmietlo pestrú plejádu morských tvorov vrátane vodných plazov a amonitov. V paleogéne došlo k radiácii piatich až šiestich evolučných línií rýb, z ktorých pochádza približne 17 000 v súčasnosti žijúcich druhov, čo je viac ako štvrtina celého druhového bohatstva stavovcov. Významné postavenie vrcholových morských predátorov si od kriedy podržali žraloky. Neskôr k nim pribudli veľryby, ktoré vznikli zo suchozemských kopytníkov práve v paleogéne. V tomto období vznikli aj pravé koralové útesy. Šesťlúčové koraly síce obývali moria už od triasu, do paleogénu však hlavnú zložku útesov netvorili. S prestavbou morských ekosystémov a najmä s rozvojom koralových útesov súvisel aj veľký nárast diverzity desaťnožcov, hlavne krabov. Z ďalších bezstavovcov bol pre paleogén významný aj rozvoj ulitníkov a lastúrnikov. Paleogénne more by hypotetický cestovateľ v čase od toho súčasného v podstate nerozoznal.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark10/2019. Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Mgr. Matúš Hyžný, PhD.
Katedra geológie a paleontológie
Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave
Neoznačené foto a ilustrácie autor

Komentáre