Pohľad cez priepasť času

V slávnom Zemanovom filme Cesta do praveku chýbal hlavným predstaviteľom život v holých kostiach a kameňoch v múzeu a radšej by stratený svet a dávnych obyvateľov našej planéty videli tak, ako vyzerali, keď ešte žili. My sa k tomu môžeme v súčasnosti aspoň trochu priblížiť vďaka jantáru.

Retinosaurus hkamtiensis z jantáru a jeho úžasné zachovanie vonkajšieho vzhľadu (CT scan – rekonštrukcia urobená Edwardom Stanleym s použitím dát z Peretti Museum Foundation; Čerňanský et al., 2022 Scientific Reports).

Väčšinu času pracujem ako paleontológ s kosťami. Snažím sa z nich vyčítať čo najviac informácií o danom zvierati, o jeho výzore, adaptáciách, príbuznosti s inými, aby som ho zaradil do biologického systému. No tiež by som túžil vidieť, ako tieto zvieratá naozaj vyzerali, keď ešte žili. Aké asi museli byť predtým, než ich doslova na kosť ohlodal zub času a zostali z nich iba fragmenty.

Druhohorný jašter takmer ako živý

Nikdy nezabudnem na moment, keď som sa v Bangkoku v decembri roku 2019 pozeral do mikroskopu a v jantári som uvidel jedného konkrétneho jaštera. Aj pre skúseného paleontológa to totiž nebol hocijaký bežný pohľad. Tento pradávny tvor bol tak dokonale zachovaný, že vyzeral, akoby zahynul iba nedávno, pred pár dňami. A to napriek tomu, že pochádzal z druhohôr.
Začiatkom tohto roku nám o tomto konkrétnom jašterovi vyšiel článok v prestížnom časopise Scientific Reports. Pre vedu sme ho nazvali Retinosaurus hkamtiensis. Retinosaurus podľa gréckeho retine, čo znamená živicovú tekutinu vytekajúcu zo stromov vrátane jej skameneného ekvivalentu – jantáru a saurus, teda jašter. Druhové meno dostal po lokalite Hkamti, zo severu Mjanmarska (pôvodne Barma) v Ázii. Táto lokalita je zaujímavá aj z dôvodu jej veku, pretože má až 110 miliónov rokov. To ju radí do obdobia spodnej kriedy (stupeň alb; niektoré dáta dokonca naznačujú, že spodná časť tohto súboru môže mať dokonca až 120 miliónov rokov, teda by zahŕňala aj apt). Je teda o minimálne 11 miliónov rokov staršia ako väčšina jantárových nálezov z Mjanmarska. Tie spadajú do obdobia vrchnej kriedy a ich vek je zväčša 99 miliónov rokov (pri niektorých iba 72 miliónov). Dôležité je to preto, že práve obdobie spodnej kriedy je kritické pre diverzifikáciu skvamát (skupina zahŕňajúca jaštery a hady), no doterajšie fosílne nálezy z tohto obdobia boli veľmi chudobné, a teda aj naše vedomosti o tomto dôležitom úseku histórie sú limitované. Retinosaurus je však zaujímavý aj inými aspektmi než len vekom. Jedným je jeho výnimočné zachovanie vonkajšieho vzhľadu a druhým potenciálna príslušnosť ku skupine plazov, ktorá v súčasnosti žije iba v Amerike.

Prirodzená pasca

Náš Retinosaurus z jantáru predstavuje nedospelého jedinca. Má zachovanú hlavu a prednú časť tela spolu s lopatkovým pletencom a prednými končatinami. Dĺžka lebky je približne iba jeden centimeter. Išlo teda o relatívne malého jaštera, no v prípade jantáru ide vo väčšine prípadov o bežnú vec. Živica je prirodzená pasca pre mnohé organizmy a tie potom dokonale zakonzervuje. Platí to v súčasnosti a bolo to tak aj v geologickej minulosti.
Väčšie zvieratá sa, samozrejme, do tejto pasce sotva chytia, resp. je iba malá šanca, aby bola pre nich smrteľná a nevedeli sa z nej vyslobodiť (známe sú napríklad nálezy vytrhnutej srsti cicavcov, prípadne peria). Živica organizmy, prípadne ich časti zachytené v nej, v podstate zakonzervuje – je to uzavreté prostredie. Nie je tam prístup kyslíka, a tak sa zabráni rozkladným procesom vplyvom baktérií či húb. Veď samotná živica slúži práve na tieto účely – na ochranu stromu. Uväznené telá navyše dehydruje, čo ich stabilizuje a pomáha ich lepšie zachovať.

Retinosaurus hkamtiensis z jantáru – vnútri dokonale zachovaná kostra (CT scan – rekonštrukcia urobená Edwardom Stanleym s použitím dát z Peretti Museum Foundation).

Nie je jantár ako jantár

Existuje viac druhov rastlín, z ktorých jantár vznikal, a preto poznáme niekoľko typov jantáru. Dokonca aj vek jantáru z rôznych kútov sveta je odlišný. Pre našincov je známy najmä jantár, ktorý sa používa v šperkovníctve. Ide o tzv. baltský jantár a jeho najväčšie zásoby sú z oblasti Kaliningradu (pôvodne sa vytváral zo stromov rastúcich na severe Európy, na dávno zaniknutom ostrove Fennosarmatia). Jeho vek je približne 40 miliónov rokov (toto obdobie sa nazýva eocén a laicky by sa v tomto prípade dal použiť aj výraz staršie treťohory). Mladší jantár je z Dominikánskej republiky. Ten má asi 16 až 18 miliónov rokov (pochádza z miocénu).
Vek jantáru je limitovaný iba geologickým vekom, kedy sa objavili prvé rastliny, ktoré mohli produkovať živicu. Najstarší známy je z vrchného karbónu (mladšie prvohory) a je starý asi 320 miliónov rokov. V tomto prípade je však trochu ťažšie určiť presného pôvodcu tohto jantáru. Jeden z najstarších, ktorý v sebe obsahuje rôzne inklúzie prastarých organizmov, pochádza z Blízkeho východu (Libanonu a Jordánska) a má asi 130 miliónov rokov (obdobie kriedy).

Živica z araukárií

Pre paleontológiu je z tohto hľadiska významný najmä jantár z Mjanmarska. Ten pochádza z obdobia kriedy, teda z čias dinosaurov. No napriek tomu, že nálezy v jantári by sa mohli vďaka zachovaniu javiť ako vhodný kandidát na získanie DNA, vzhľadom na súčasné poznatky nie je možné čitateľnú DNA získať z takých starých nálezov. K rozpadu molekuly DNA dochádza totiž pomerne rýchlo. A hoci z niektorých mladších fosílií, napríklad mamutov, je možné extrahovať DNA, tá je len fragmentárna. Na Jurský park preto môžeme zabudnúť.
Jašter Retinosaurus má vnútri dokonale trojrozmerne zachovanú kostru – živica, ktorá skamenela na jantár, pochádza totiž z araukárií. Tento jantár sa ukazuje ako ideálny, pretože napríklad v prípade kyslosti mladšieho baltského jantáru, ktorý obsahuje 3 až 8 % kyseliny jantárovej a pochádza z iného typu stromov (pravdepodobne čeľaď Sciadopityaceae), to možné nie je.
V prípade baltského jantáru je vnútri nálezov len dutina, ako je to aj v prípade gekóna Yantarogekko balticus z tohto jantáru. Keďže gekóny sú rozšírené najmä v trópoch a subtrópoch, nález tohto jaštera na severe Európy svedčí okrem iného aj o veľmi teplej klíme v eocéne (pred 33,9 – 56 miliónmi rokov), teda v období, keď na súčasnej ľadovej Antarktíde rástli palmy a žili línie žiab, ktoré teraz žijú v trópoch Južnej Ameriky. No to je už iný príbeh (a dôležitý pre pochopenie budúcich dramatických dôsledkov globálnych klimatických zmien, ale o tom niekedy nabudúce).

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 5/2022. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

Mgr. Andrej Čerňanský, PhD.
člen medzinárodného tímu skúmajúci plazy z jantáru
Laboratórium evolučnej biológie,
Katedra ekológie, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

Komentáre