Prenosná príroda

Viete, kde sa nachádza pravdepodobne najväčšia banánová plantáž na európskej pôde? Nie je to slnečné pobrežie Stredozemného mora. V skutočnosti sa nachádza tak severne, ako sa len v rámci geografickej Európy dá ísť. Na Islande.

Najväčším producentom banánov v Európe je Španielsko, lenže to ich pestuje na Kanárskych ostrovoch, ktoré geograficky ležia v Afrike. Island nemá k dispozícii podobné destinácie. Má však skleníky využívajúce geotermálnu energiu.

Záchrana rastlín

Banány začali na Islande pestovať v roku 1941. Využitím lacnej geotermálnej energie na vykurovanie a osvetlenie skleníkov bolo možné pestovať toto tropické ovocie aj uprostred severného Atlantiku. Clá vtedy zdražovali dovážané potraviny, vďaka čomu boli skleníkové banány na domácom trhu konkurencieschopné. Islanďania konzumovali banány z domácej produkcie až do konca 50. rokov 20. storočia, keď sa zrušili clá na ovocie a banány rovno z trópov sa stali výhodnejšími.

Produkciu v dedine Reykir na južnom Islande riadi Islandská poľnohospodárska univerzita. Už nie je na predaj. Napokon, ročná úroda nepresahuje dve tony a priemerný Islanďan za rok skonzumuje asi 18 kg tohto ovocia. Hodnota produkcie stovky stromov v skleníku so stálou teplotou 20 až 25°, vlhkosťou 80 až 90 % a plochou asi 700 m² je v niečom inom. Islandské banány zostali úplne izolované pred kontaktom s chorobami rastlín. Podľa Guðríður Helgadóttirovej, ktorá riadi výskumnú stanicu Reykir, plantáže vo svete natoľko ohrozujú choroby spôsobené hubami, že najbežnejšia odroda Cavendish by raz mohla celkom zmiznúť. Izolácia islandských banánov môže byť v takom najhoršom scenári dôležitá. Ktovie, možno máme v rukách niečo veľmi cenné, uviedla G. Helgadóttirová v roku 2018 v časopise Iceland Magazine.

Efekty skleníka

Hoci v súvislosti s procesmi globálneho otepľovania vošli do všeobecného povedomia pojmy ako skleníkový efekt a skleníkové plyny, v ozajstnom skleníku je to jednoduchšie. Prenos tepla prebieha sálaním (radiáciou), vedením (kondukciou) a prúdením (konvekciou). Sálanie prenáša energiu zo Slnka na povrchy a medzi horúcimi a chladnými povrchmi vnútri skleníka. Vedením sa teplo šíri materiálom rámu, skla alebo pôdy. Teplý vzduch pri zohriatych povrchoch stúpa, chladnejší vzduch klesá. Vznikajú tzv. konvekčné bunky, ktoré roznášajú teplo po objeme skleníka. Vetracie otvory a ventilátory menia tieto prúdy a rozhodujú o tom, ako rovnomerne sa teplota rozloží.

Skleník prepúšťa krátkovlnné slnečné žiarenie dovnútra, ale obmedzuje únik tepla vo forme dlhovlnného infračerveného žiarenia a výmeny vzduchu. Povrchy vo vnútri (pôda, rastliny, konštrukcia) pohlcujú svetlo a premieňajú ho na teplo, takže sa ich teplota zvýši. Teplejšie povrchy potom vyžarujú infračervené žiarenie, ktoré sa čiastočne odráža späť. Vo vonkajšom prostredí prúdenie odvádza vzduch zohriaty radiáciou z povrchu zeme a prostredie nad povrchom sa ochládza. V skleníku je však prúdenie vzduchu mechanicky obmedzené a teplo sa kumuluje. Vnútorný vzduch je tak teplejší a stabilnejší.