Muránska planina patrí medzi najcennejšie a najzaujímavejšie územia nielen Slovenska, ale aj celých Západných Karpát. Toto pomerne málo navštevované pohorie skrýva nezvyčajné bohatstvo všetkých druhov organizmov vrátane mnohých ohrozených druhov rastlín. Azda najvzácnejším z nich je známy endemit Muránskej planiny lykovec muránsky (Daphne arbuscula).
Lykovec muránsky je mimoriadne atraktívny krík. Je naším unikátom, pretože ho nenájdeme nikde inde na svete, iba tu. Podľa krásnych voňavých ružových súkvetí a úzkych kožovitých listov ho niekedy miestni nazývajú aj levenda, rozmajrín, skalný orgován či vrbňák. Je považovaný za veľmi starý druh (paleoendemit), ktorý na vápencových skalách Muránskej planiny pravdepodobne prežíva už od obdobia treťohôr. V súčasnosti sa vyskytuje iba na 35 mikrolokalitách. Pre bežného návštevníka sú tieto miesta nedostupné, keďže sa nachádzajú mimo oficiálnych značkovaných chodníkov a zvyčajne vo veľmi neprístupnom skalnom teréne.
Skalný špecialista
Krása a nedostupnosť lykovca muránskeho už dlho fascinuje nielen skalničkárov či fotografov, ale aj mnohých botanikov. Ako vôbec dokáže prežiť na často úplne vertikálnych skalných stenách? Ako sa rozmnožuje? Koľko rokov majú jednotlivé kríky? A prečo vlastne rastie iba na Muránskej planine, keď v Karpatoch je veľa podobných vápencových oblastí? To sú len niektoré z otázok, na ktoré sa vedci snažia nájsť odpovede.
Je napríklad veľmi zaujímavé pozorovať, ako dobre je lykovec svojimi životnými stratégiami adaptovaný na prostredie muránskych skál, a naopak, ako mimoriadne heterogénny mikroreliéf skalných biotopov ovplyvňuje mnohé aspekty prežívania lykovca. Členitosť, odlišná orientácia či zatienenie skalných brál pomáhajú vytvoriť pestrú mozaiku miest s rôznorodou mikroklímou vzdialených od seba len niekoľko metrov. Lykovce v rámci jednej lokality napríklad nekvitnú súčasne, ale kríky na zatienenejších miestach kvitnú aj o jeden až tri týždne neskôr ako rastliny rastúce na slnečných skalných hranách. Na každej lokalite sa tak nájdu miesta s priaznivejšou mikroklímou, ktoré zmierňujú nepriaznivé stresujúce podmienky a tiež pomáhajú tlmiť rôzne klimatické výkyvy. Táto vlastnosť skalných biotopov sa zdá byť kľúčová pre zabezpečenie dlhodobého prežitia populácií nielen lykovca, ale aj iných skalných druhov.
Dvojaké rozmnožovanie
Lykovec muránsky je zaujímavý aj z pohľadu reprodukcie. V našom viacročnom výskume sme pozorovali, že plody (kôstkovice) sa väčšinou vytvoria iba z menej ako 50 % kvetov. Aj klíčivosť semien je pomerne nízka (do 60 %). Klíčenie v prirodzených podmienkach začína predovšetkým po zime, pretože na prekonanie pokojovej fázy (dormancie) semien sú potrebné nízke teploty (stratifikácia).
Lykovec sa však dokáže rozmnožovať aj nepohlavne, klonálne, napríklad zakoreňovaním výhonkov prerastajúcich cez skalné štrbiny. Vek jednotlivých klonov sa pritom odhaduje na desiatky či dokonca stovky rokov. Počítaním letokruhov sa napríklad zistilo, že niektoré kríky majú aj viac ako osemdesiat rokov. Predpokladá sa, že relatívne nízka schopnosť pohlavného rozmnožovania a vysoká miera klonality by mohli byť jedným z faktorov prispievajúcim k obmedzenému areálu tohto endemitu.
Je ohrozený?
Zdá sa, že lykovec muránsky v súčasnosti nie je vážnejšie ohrozený priamou ľudskou činnosťou. Jeho populácie sú síce väčšinou malé, pozostávajúce z niekoľkých desiatok, vzácne stoviek jedincov, ale ich veľkosť je relatívne stabilná. Za hlavný ohrozujúci faktor by sa dala označiť klimatická zmena.
Lykovec kvitne v závislosti od lokality v máji až júni, teda v období s prirodzene mimoriadne premenlivým počasím. Podobne ako pri poľnohospodárskych plodinách nepriaznivé počasie výrazne znižuje produkciu plodov, či už priamym poškodením kvetov a plodov, alebo obmedzením aktivity opeľovačov. Čoraz skorší nástup jari v posledných dekádach štartuje hlavne na južne orientovaných lokalitách skorší začiatok kvitnutia, čo môže viesť k poškodeniu kvetov a mladých plodov neskorými mrazmi. Zvýšený stres spôsobený vyššími teplotami či suchom obmedzuje nielen už aj tak nízku úspešnosť reprodukcie, ale tiež zhoršuje kondíciu kríkov, ktoré sa napríklad stávajú náchylnejšími na infekcie hubovými patogénmi. V koreňovom systéme lykovcov sme totiž pomocou metódy amplikónového sekvenovania zistili veľkú variabilitu rozličných skupín hubových endofytov, teda húb žijúcich vo vnútri tela iných organizmov. Patogénne druhy prevládali práve v teplejších lokalitách, naopak v chladnejších dominovali huby zo skupiny tmavých septovaných endofytov, ktoré majú potenciál pomáhať rastlinám bojovať proti patogénom aj nepriaznivým podmienkam prostredia.
Text a foto Mgr. Zuzana Gajdošová
Botanický ústav, Centrum biológie rastlín a biodiverzity SAV, v. v. i.
Tento výskum je realizovaný s podporou grantov APVV-22-0365 a VEGA 2/0098/22.
Článok vznikol v spolupráci s platformou Mladí vedci SAV.
