Spoločnosť nedefinujú iba jej predstavy o dobre. Dôležité je aj to, ako si ľudia predstavujú povahu zla a jeho potrestanie. Väzenia preto vypovedajú o vývoji spoločnosti práve tak dobre ako napríklad svätostánky.
Od podzemných kobiek, z ktorých väčšina trestancov nevyviazla živá, až po moderné zariadenia, ktoré si dávajú za cieľ páchateľov nielen potrestať, ale aj zmenených vypustiť späť do života – podobu väzníc určoval vývoj filozofie možno ešte viac ako vývoj techniky.
Vzorová temnica
Na úpätí Kapitolského pahorku v Ríme sa zachovalo jedno z najstarších väzení na svete, Mamertínum. Postaviť ho dal štvrtý rímsky kráľ Ancus Marcius počas svojej vlády v rokoch 640 – 616 pred n. l. a išlo vlastne o prestavbu bývalej nádrže na pitnú vodu. Väzenie malo dve poschodia. Horná miestnosť na úrovni prízemia so stenami z tufových kvádrov bola vysoká 2 metre, dlhá 9 metrov a široká 6,7 metra. Pod ňou sa nachádzala podzemná kruhová kobka, do ktorej sa uväznení spúšťali otvorom v strede podlahy. Kobka v hĺbke 12 metrov pod úrovňou zeme bola pre väčšinu uväznených konečnou destináciou. Nazývala sa Tullianum, podľa staviteľa Servia Tullia, ktorý ju vybudoval na úrovni mestského kanalizačného systému. Bola bez okien a podľa popisu historika Gaia Sallustia Crispa z 1. storočia pred n. l. bola atmosféra v nej odporná pre špinu, tmu a zápach.
Podmienky panujúce v Mamertínskom väzení boli neznesiteľné. Práve za týmto účelom však bolo vybudované; nebolo určené na dlhší pobyt za mrežami. Starovekí Rimania, ktorých vypracovaný systém inak poslúžil ako vzor pre moderné právo, totiž nepoznali pojem trestu uväznením. Podobne ako iné staroveké národy a ríše Rimania odsúdencov v temnici držali iba dovtedy, pokým nepodstúpili samotný trest, najčastejšie fyzický: od bičovania až po popravu – kto sa už ocitol v Mamertíne, sotva mohol dúfať v trest otroctva či vyhnanstva. Popravy sa uskutočňovali priamo v priestore Tulliana a mŕtve telá sa priľahlou chodbou odnášali do hlavného kanalizačného systému mesta Cloaca Maxima a odtiaľ do rieky Tiber.
Hradní väzni
Hoci náhľad na zločiny a tresty sa postupne menil, väzenia v stredoveku naďalej pripomínali staroveké kobky. Často sa budovali ako špeciálne oddiely v komplexoch hradov (ako ukážka môže slúžiť napríklad londýnsky Tower). Životné podmienky v týchto väzniciach boli naďalej žalostné a mnohí tam neprežili. Väčšina väzníc bola postavená v podzemí s nedostatkom svetla alebo celkom bez neho. Často bývali vytesané do skaly a väzni sa do ciel pod sebou spúšťali cez padacie dvere.
Podľa internetového magazínu o bezpečnosti a väzenstve Lexipol väznice až do neskorého stredoveku nerozlišovali medzi mužmi, ženami a deťmi. Až v 13. storočí začali niektoré väznice oddeľovať ženy od mužov a zároveň budovať oddelené sekcie pre páchateľov rôznych trestných činov. Najťažších zločincov držali v podzemí v jamách, zatiaľ čo dlžníci, politickí väzni a vojnoví zajatci boli vo väčších miestnostiach nad zemou. Hoci neexistovala jednotná architektúra, väzenské miestnosti mávali spoločné črty. Maličké štrbinové okná boli často viac ako dva metre nad podlahou a keďže steny bývali hrubé viac ako 3 metre, otvory mohli beztak poskytovať len málo svetla alebo prúdenia vzduchu.
Odňatie slobody
Moderné väzenie sa zrodilo so zmenou filozofie: na konci 13. storočia sa v Európe začal zavádzať trest odňatia slobody. Už predtým sa temnice používali napríklad aj na zadržiavanie dlžníkov a vynucovanie zaplatenia dlhov. Až po tejto zmene však začali stavitelia brať do úvahy, že niektorí z odsúdených raz vyjdú na slobodu. Za vzor poslúžili budovy kláštorov s malými celami – stali sa tak inšpiráciou nielen pre stavby prvých univerzít, ale aj väzníc: spoločnou črtou boli rozjímanie a disciplína.
R, foto Pixabay
