Zosnované pod kôrou smreka

Lykožrút. Hoci tento chrobák meria sotva pol centimetra, už desaťročia názorovo rozdeľuje lesnícku a ochranársku komunitu. Široká verejnosť ho má zafixovaného ako lesného škodcu, turistom sa možno vybavia aj čierne lapače na rúbaniskách či ostrovčeky vyschnutých stromov v lesnej krajine.

Obnova lesa v Bielovodskej doline

Bolo by však ochudobňujúce devalvovať túto problematiku na jednoduchú rovnicu lykožrút = škodca. Za životným cyklom tohto chrobáka sa totiž skrýva obdivuhodná stratégia a chápanie jeho úlohy v krajine vonkoncom nemožno obmedziť na požieranie tatranských lesov.

Vyberavé správanie

Na území Slovenska je najrozšírenejším druhom lykožrút smrekový (Ips typographus). Ako vyplýva z jeho druhového mena, sústredí sa na porasty smreka obyčajného (Picea abies). Aktívny začína byť v máji a pri optimálnych klimatických podmienkach sa v priebehu jedného vegetačného obdobia vystriedajú aj tri generácie.
Pri šírení podkôrneho hmyzu pozorujeme znaky tzv. selektívneho správania. To znamená, že chrobák napáda najskôr oslabené stromy a neskôr sa s rastúcou veľkosťou populácie odváži aj na tie odolnejšie jedince. Keď hovoríme o odolnosti stromov, na jednej strane ide o ich prirodzené obranné mechanizmy a na druhej strane o odolnosť porastu ako celku, ktorá vychádza z jeho horizontálnej a vertikálnej štruktúry. Medzi prirodzené obranné mechanizmy patrí napríklad zaliatie útočiacich chrobákov živicou. Pod štruktúrou porastu si môžeme predstaviť jeho rôzne vlastnosti, predovšetkým vek, hrúbku, výšku, hustotu stromov, drevinové zloženie či zápoj korún.
Regresné modely preukázali, že najodolnejšie proti napadnutiu sú diverzifikované lesy, teda také, ktoré sú z hľadiska spomínaných vlastností čo najrôznorodejšie. Hľadanie vhodného stromu na napadnutie je preto v takých lesoch pre lykožrúta pri jeho selektívnom správaní náročnejšie v porovnaní s monokultúrami, kde dorastajú všetky stromy uniformnej štruktúry do napadnuteľnej fázy približne v rovnakom období.

Nie je to len o lese

Zraniteľnosť lesného porastu voči napadnutiu podkôrnym hmyzom sa neodvíja len od vlastností samotného lesa. Pokiaľ pristúpime k modelovaniu rizika napadnutia lesa lykožrútom, musíme brať do úvahy širokú škálu komplexných charakteristík horskej krajiny, ktoré v tomto kontexte nazývame ekologické prediktory. Okrem už spomínaných biotických charakteristík sú najdôležitejšími prediktormi tie topografické a klimatické.
Vo všeobecnosti platí, že najpriaznivejšie podmienky na úspešné šírenie nachádza lykožrút na relatívne teplých a suchých stanovištiach, teda na takých, ktoré dostávajú väčšie množstvo slnečnej energie. Tu sa dostávame k úlohe georeliéfu, ktorý v krajine pôsobí ako rozdeľovač slnečnej radiácie. Južne orientované svahy prijímajú viac slnečnej energie, teda sú náchylnejšie na napadnutie ako inak exponované svahy (za predpokladu selektívneho správania populácie).

Priebeh odlesnenia na ploche s náhodnou ťažbou (Kliesňová) a na ploche ponechanej na samovývoj (Predné Komôrky)

Okrem svahovej expozície je významným faktorom nadmorská výška. So stúpajúcou výškou prirodzene klesá teplota a stúpa vlhkosť a úhrn zrážok. Preto sú v prvej fáze šírenia lykožrúta napádané predovšetkým lesy v nižších polohách, a do tých vyšších, s drsnejšou mikroklímou, populácia mieri až po prekonaní selektívneho správania.

Od polomov k porastovej stene

Prvá fáza šírenia lykožrúta sa nazýva progradačná. Samec naletí na oslabený strom a začne vylučovať agregačné feromóny, ktoré prilákajú ďalšie samce a samice. Pod kôrou stromu sa začne formovať charakteristická sieť chodieb. V nej samice nakladú vajíčka a prebehne vývin lariev až po dospelé chrobáky. Tieto procesy sa dejú v lyku, teda v časti stromu medzi kôrou a drevom. Práve cez lyko prúdia z pôdy do stromu voda a rôzne živiny, preto pri jeho poškodení strom automaticky vysychá.
Na plochách, kde boli stromy vyvrátené alebo polámané v dôsledku veternej kalamity, začne malá populácia lykožrúta postupne obsadzovať polámané stromy, vývraty, neskôr aj zatienené stanovištia, až sa napokon dostáva k porastovej stene stojaceho lesa. Porastová stena vzniká pri náhlom odlesnení. Stromy, ktoré doteraz rástli v relatívnom tieni a nevyvinuli sa im bočné konáre, sú náhle exponované priamemu slnečnému žiareniu a trpia mikroklimatickým stresom, preto sú mimoriadne náchylné na napadnutie.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 5/2022. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

Text a foto Mgr. Vladimír Šagát
Katedra fyzickej geografie a geoinformatiky
Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave

Komentáre