Zvláštne sesternice včiel

Súčasné zmeny klímy priaznivo vplývajú na šírenie extrémne teplomilných samotárskych včiel z rodu drevár smerom na sever. Mierne zimy zároveň spôsobujú, že v priaznivých podmienkach dokážu prezimovať aj vyliahnuté aktívne lietajúce dreváre, samce i samice.

Samičky drevára fialového usilovne zbierajú peľ, aby pripravili potravu pre svoje larvy.

Včely považujeme za teplomilný hmyz, ktorý je aktívny najmä počas horúcich slnečných dní. Platí to nielen pri všeobecne známej včele medonosnej (Apis mellifera), ale tiež v prípade jej prirodzene žijúcich sesterníc z rovnakej čeľade včelovité (Apidae).

Vývin v drevených chodbičkách

Medzi extrémne teplomilné samotárske včely, ktoré majú ťažisko rozšírenia v trópoch a subtrópoch, patria druhy z rodu drevár (Xylocopa). Do stredoeurópskych končín prenikli z juhu len traja reprezentanti tohto rodu. Najväčší a najrozšírenejší z nich je drevár fialový (X. violacea), ktorý dorastá do dĺžky takmer 3 cm. Iba približne o milimeter menší je čierno sfarbený drevár potulný alebo veľký (X. valga). Mimoriadne vzácny drevár X. iris, najnovšie radený do podrodu Copoxyla, dosahuje maximálne dĺžku 2,3 cm. Pomenovanie dreváre (anglicky carpenter bees) získali tieto blanokrídlovce podľa spôsobu hniezdenia. Samička totiž robí do dreva chodbičku, v ktorej prebieha vývin týchto samotárskych včiel. Pomocou silných hryzadiel vyhryzie v odumretom dreve (môže ním byť kmeň, hrubý konár, trám budovy, elektrický alebo telegrafný stĺp a pod.) krátku vstupnú horizontálnu chodbičku a následne asi 2 cm širokú a približne 30 cm dlhú zvislú chodbičku. Na jej spodnom konci sa zvyčajne prehryzie z dreva kolmo von výstupným otvorom, ktorý upchá pilinami. Chodbičku postupne smerom odspodu nahor predeľuje priečkami z rozžutého dreva a lepkavých výlučkov, vytvoriac tak viacero (obyčajne 10 až 15) hniezdnych komôrok (buniek) dlhých približne 2 cm. Ako potravu pre svoje potomstvo do každej bunky nanosí lepkavý peľ (hrudku peľu zmiešanú s medom) a na túto výživnú zmes (2 g) znesie jedno vajíčko. Peľ zbierajú dreváre pomocou špecificky upravených holení na zadných nohách, spolu s nektárom ho však dokážu prenášať aj v tráviacej trubici.

Spomedzi našich drevárov môžeme najčastejšie pozorovať drevára fialového.

Vrodené inštinkty nad inteligenciou

Niekoľko dní po nakladení vajíčka sa v bunke vyliahne larva, ktorej vývin trvá asi tri týždne, potom sa zakuklí. Nekuklí sa v kokóne, ako sa dávnejšie myslelo, ale voľne. Imága drevárov sa liahnu koncom leta a začiatkom jesene. Zimu prečkajú v hniezdnych bunkách a až keď jarné slnko poriadne prehreje ich drevenú kolísku, prehryzú sa z nej von.
Kolmo cez stenu sa dostane von dospelý drevár len vtedy, keď nie je príliš hrubá, v opačnom prípade počká, kým neopustia hniezdo súrodenci z vyšších poschodí cez vstupný otvor. V tomto prípade mu stačí, aby prehrýzol len strop svojej komôrky a cez vyššie prázdne bunky prelezie rýchlo na denné svetlo. Pretože jednotlivé imága registrujú aktivity v hniezde, vyliezajú niekedy cez vstupný otvor tesne za sebou.
Miesto, kde sa táto včela vyliahla, si dobre pamätá a rada sa usídli v blízkosti rodného hniezda. Inak samička drevára neoplýva veľkou inteligenciou, pri budovaní hniezda pracuje na základe vrodených inštinktov. Napríklad keď bola od svojho rozostavaného hniezda premiestnená k druhému v inom štádiu rozostavanosti, nemala záujem vrátiť sa späť, ale pokračovala v začatej práci a úspešne dokončila náhradné hniezdo.

Po zime aktívna jar

Schéma vývinu drevára (Xylocopa) v hniezdnej komôrke: kôpka peľu – vajíčko – larva – kukla – imágo, ilustrácia wikipédia/Internet Archive Book Images

Podľa niektorých autorov dokážu v priaznivých podmienkach prezimovať aj vyliahnuté aktívne lietajúce dreváre, samce aj samice. Ako úkryt im poslúžia napríklad dutiny v stromoch či štrbiny v budovách, ideálne sú staré domy a stodoly z nepálených tehál. Často možno nájsť v zimnom úkryte spolu viac jedincov.
Či už ide o prvý alebo druhý scenár, k svadobnému letu a páreniu drevárov dochádza až na jar, obyčajne v máji, výnimočne už v apríli. Oplodnené samičky následne začnú hľadať vhodné staré drevo a budovať hniezda pre svoje potomstvo. Počas života vybuduje samička jedno až tri hniezda.
Keďže dreváre patria medzi dobré letce, za vhodnou potravou môžu preletieť aj niekoľko kilometrov. Práve pri zbere peľu, keď sú tieto nápadné včely zaujaté prácou, sa k nim dokážeme priblížiť relatívne blízko. Siahať na ne by však nebolo príliš rozumné, pretože samice majú žihadlo a ich bodnutie je dosť bolestivé. Samce drevára fialového, ktoré sa líšia od samičiek žltkastými koncami tykadiel, síce nebodajú, ale pri ich čipernosti určiť, ktoré pohlavie máme pred sebou, si môže dovoliť len skúsený špecialista.
Zdá sa, že pri zbere peľu nie sú tieto samotárske včely príliš prieberčivé. Skoro na jar som ich pozoroval na súkvetiach orgovánu, neskôr napríklad na hadinci, okolíkoch mrkvovitých rastlín, ale aj pri vode na kvetoch kosatca žltého. Za peľ a nektár nazbieraný v kvetoch sa rastlinám odvďačia opeľovaním, rovnako ako mnohé iné blanokrídlovce.

Výskyt na našom území

Súčasné zmeny klímy priaznivo vplývajú na šírenie týchto samotárskych včiel ďalej na sever. Keby došlo k ešte výraznejšiemu otepleniu klímy, možno by sa postupne objavili v stredoeurópskej prírode aj ďalšie druhy drevárov zo Stredomoria, napríklad X. (Proxylocopa) olivieri či X. (Koptortosoma) pubescens. V porovnaní s minulosťou sa stretávame s drevárom fialovým čoraz častejšie nielen v južných regiónoch Slovenska, ale aj v severnejšie ležiacich nížinách a pahorkatinách (Myjavská pahorkatina a pod.). Dokonca som ho opakovane pozoroval v Bielych Karpatoch v nadmorskej výške okolo sedemsto metrov pod Veľkým Lopeníkom. Drevár veľký (X. valga) bol v tomto pohorí zistený takmer v päťstometrovej nadmorskej výške na vrchu Krasín pri Dolnej Súči.

Foto Pixabay

O našom najvzácnejšom drevárovi X. iris máme v posledných rokoch len jeden záznam z Devínskej Kobyly z roku 2017. Zdá sa, že okrem teploty vplýva na početnosť týchto včiel aj dostatok suchých stromov a iného stojaceho mŕtveho dreva, ktoré je nevyhnutné na úspešné rozmnožovanie. Preto je potrebné, aby sme ponechávali napríklad na pasienkoch, na oslnených okrajoch lesov, ale aj v parkoch a záhradách stojace mŕtve stromy. Rovnako úspešne môžu dreváre zahniezdiť v rozpadávajúcom sa plote a koloch rôznych ohrád či v hradách starých hospodárskych budov, ako sú stodoly či maštale.
Na výkyvy lokálnych populácií drevárov môžu mať vplyv aj ďalšie faktory, napríklad parazitické blanokrídlovce (lumky) či ďatlovité druhy vtákov, ktoré sa v mŕtvom dreve pomerne ľahko dostanú do ich hniezd, aby si pochutili na výživných larvách. Pokles početnosti drevárov na rozsiahlejšom území môžu mať na svedomí studené daždivé letá, prípadne extrémne mrazivé zimy.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 11/2021. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

Text a foto RNDr. Jozef Májsky

Komentáre