Traja muži a kyslík

Objav alebo vynález sa môže udiať nečakane. Niekedy to môže byť na začiatku bádania, inokedy pri pokusoch, občas aj po nich. Za mnohými objavmi či vynálezmi neraz stojí to, čo nazývame náhoda.

Kto hľadá, nájde. Je však otázne, či nájdená vec je práve tá, ktorá bola cieľom hľadania. Platí to aj vo vede. A tak je svet bohatší o dôležité objavy a vynálezy, ktoré bádatelia pôvodne nehľadali, no vďaka náhode posunuli ľudstvo o krok vpred.

Joseph Priestley na obraze Ellena Sharplesa

Prvý, hoci druhý

Medzi vedcami zaujíma zvláštne postavenie Angličan Joseph Priestley (1733 – 1804). Bol to vyštudovaný filológ a teológ, no ako kazateľ v existenciu Boha akosi neveril. O to väčšmi sa venoval svojmu koníčku – vede. Za svoje práce o elektrine ho menovali za člena Kráľovskej spoločnosti. Ako pastor v Leedsi bol častejšie v chemickom laboratóriu ako na kazateľnici. Síce pevne veril v kresťanskú morálku, ale nemal nijaký problém prisvojiť si prvenstvo, ktoré objektívne patrilo niekomu inému. Keď sa dozvedel, že kapitán James Cook pripravuje moreplaveckú výpravu, okamžite sa chcel do nej dostať. Aby si získal kapitánovu náklonnosť, usiloval sa objaviť liek na skorbut, ktorý námorníkov sužoval väčšmi než piráti. Pokusy robil v pivovare neďaleko Leedsu. Nad kaďami s kvasiacim pivom si uvedomil, že je tam aróma ako pri minerálnych prameňoch – a dostal nápad. V zazátkovanej fľaši nechal reakciou kriedy s kyselinou sírovou vznikať oxid uhličitý, ktorý unikal do kravského močového mechúra, a odtiaľ ho stlačovaním vháňal do nádoby s destilovanou vodou. Voilà – sódovka bola na svete! Na výpravu sa síce pre svoje politické názory nedostal, jeho prístroj však inštalovali na obe Cookove lode. Pravda je však neúprosná. Keď v roku 1772 Priestley objavil roztok fixného vzduchu, ako nazval oxid uhličitý vo vode v uzavretej nádobe, švédsky chemik Torbern Olof Bergman (1735 – 1784) už rok predtým po prvý raz v laboratórnych podmienkach zmiešal destilovanú vodu s oxidom uhličitým. No keďže Priestley vedel svoj objav lepšie predať, za otca sódovej vody sa považuje práve on.
Deflogistónovaný vzduch

Zariadenie, ktoré používal J. Priestley pri experimentoch s plynmi, foto wikipédia

Sme v 18. storočí a vo svete chémie vládne tzv. flogistónová teória. Jej základom bola predstava o existencii substancie zvanej flogistón (z gréckeho phlox, plameň), ktorá podľa tejto teórie spôsobovala horenie. Každá látka schopná horieť musela vraj obsahovať flogistón. Čím bola látka horľavejšia, tým bola bohatšia na flogistón. Každá z horľavých látok sa teda skladala zo špecifickej časti (calx), ktorá po horení zostala, a zo všeobecnej (flogistón), ktorá spôsobovala horľavosť a pri horení unikala. Medzi vášnivých zástancov flogistónovej teórie patril aj J. Priestley. V chémii sa najviac venoval štúdiu plynov, ktoré zachytával nad hladinou zohrievaného červeného oxidu ortutnatého. Takto 1. augusta 1774 izoloval pozoruhodný plyn, neskôr známy ako kyslík, v prítomnosti ktorého sviečka, čo v tomto vzduchu horela, mala extrémne silný plameň, napísal Priestley. Plyn ho natoľko zaujal, že pokračoval v jeho hlbšom bádaní. V rámci výskumu dal dve unce (60 mililitrov) nového vzduchu do sklenej nádoby, vložil do nej myš a nádobu vzduchotesne zatvoril. A zrazu v takýchto podmienkach žila myš dvakrát dlhšie ako myš v nádobe s obyčajným vzduchom! Sám Priestley vdychoval tento plyn a vyjadril sa, že nejaký čas potom sa cítil nezvyčajne ľahko a dobre sa mu dýchalo. Ním izolovaný plyn nazval deflogistónovaný vzduch, lebo si myslel, že je to obyčajný vzduch, ktorý neobsahuje flogistón. Jeho záver bol síce nesprávny, no napriek tomu mnohí považujú tento objav za vrchol jeho celoživotného diela.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 10/2017.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Komentáre