Samičky ovadov sa živia cicaním krvi stavovcov, často spojeným s prenosom chorôb. Detekcia hostiteľov prebieha predovšetkým pomocou optických vlastností. Terénne experimenty dokázali, že z hľadiska výberu hostiteľa je najdôležitejšia jeho farba. Ako nás teda vidia ovady a ako s týmto hmyzom súvisí pruhovanie zebier?
Ľudia majú zo všetkých primátov najväčší mozog v pomere k telu. Vedci to považujú za jednu z adaptácií na náš zložitý sociálny život. Podľa tzv. hypotézy sociálneho mozgu veľkosť neokortexu súvisí s komplexnosťou sociálnej skupiny. Dokážeme teda veľmi efektívne chápať úmysly druhých. No metaforicky aj doslovne povedané je aj tak náročné vidieť svet očami iných ľudí. Názorným príkladom je farbosleposť na červenú a zelenú farbu, ktorá postihuje 5 až 10 % mužov, zatiaľ čo touto poruchou trpí 1 % žien. Pre zvyšok ľudskej populácie môže byť tvrdým orieškom si predstaviť, ako vidia svet ľudia s touto poruchou.
Rôzne pohľady
Ešte väčšou výzvou je vžiť sa do vnímania iných druhov. Najlepšiu predstavu máme v prípade domestikovaných živočíchov, ako sú napríklad pes, mačka, kôň alebo tur domáci. Ani tisícky rokov spolužitia s týmito živočíchmi však nezaručujú, že spoľahlivo poznáme ich pohľad na svet. Napríklad veľmi dlho sa verilo, že býky vidia červenú farbu. No to, čím toreador pri býčích zápasoch dráždi býka, nie je farba mulety (plachty), ale jej pohyb. Býky sú dichromatické a červenú farbu nevnímajú.
Náš život, ako aj naša evolučná minulosť sú úzko späté aj s hmyzom. Preto už oddávna pretrváva ambícia vžiť sa do jeho kutikuly, teda do vonkajšej kostry a vidieť svet cez jeho omatídie, ktoré tvoria zložené oči. Tento záujem zrejme inšpiroval vznik animovaného filmu Mucha (originálny maďarský názov A légy, anglicky The Fly). Celý príbeh je predstavený z pohľadu muchy, ktorá vletí do domu. Toto dielo získalo v roku 1981 Oscara za najlepší animovaný krátky film.
Z medicínskeho hľadiska je potreba zistiť, ako vnímajú svet muchy cicajúce krv, ako sú ovady, snáď ešte väčšia. Pretože iba tak sa môžeme efektívne brániť pred ich náletom, a tým aj pred chorobami, ktoré prenášajú.
Ovady a človek
Ovady nás sprevádzajú už od začiatku našej evolučnej histórie. Napríklad diverzifikácia rodu Haematopota počas holocénu až miocénu je spojená so súbežným vznikom hominidov. Vedci preto nevylučujú ani koevolúciu medzi druhmi rodu Haematopota a človekom. Za zmienku stojí, že tieto druhy ovadov sa nevyskytujú v austrálskej ani neotropickej oblasti. Dospelé samičky rodu Haematopota sa môžu špecializovať na primáty ako hostiteľov.
Vedci sa domnievajú, že ovady mohli ovplyvniť aj kultúru človeka. Experimentálne sa preukázalo, že tradičné maľovanie bielych pruhov na telo u domorodých obyvateľov Afriky a Austrálie vedie k zníženiu miery napádania ovadmi až desaťnásobne. Maľovanie tela poskytuje vizuálnu ochranu a nie je vylúčené, že vzniklo aj ako ochrana proti ovadom. Domorodí obyvatelia si teda mohli prostredníctvom pozorovaní zebier či iných pruhovaných cicavcov uvedomiť, že vizuálnu atraktivitu hostiteľov ovplyvňuje homogenita farebnosti povrchu. V praxi to zjednodušene znamená, že zebry sú pruhované aj pre ovady. K tomuto sa ešte vrátime.
Celý článok nájdete v časopise Quark 8/2025.
Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu!
Máte predplatné?
Prihlásiť saKatedra zoológie
Prírodovedecká fakulta
Univerzita Komenského v Bratislave
