Kameň sprevádza človeka od nepamäti. Z každého historického obdobia existencie človeka je veľa dôkazov dokumentujúcich jeho vzťah ku kameňu. Aj v historických častiach slovenských miest nachádzame mnoho príkladov využitia kameňa človekom.
Už pred 2,5 milióna rokmi začal náš predok v africkej Tanzánii cieľavedome používať neopracovaný kameň na lov zveri a iné životne dôležité potreby. Významné miesto vo využívaní kameňa na stavbu nádherných palácov, koloseí, dláždených ciest a akvaduktov zaujíma najmä grécka a rímska civilizácia.
Dekoračné kamene
Sú to horniny, z ktorých je možné narezať väčšie neporušené platne a dajú sa dobre vyleštiť. Používajú sa predovšetkým na vonkajšie a vnútorné obklady budov. Majú rôzny pôvod, vek, sfarbenie, vonkajšiu textúru aj miesta výskytu. Z magmatických hlbinných hornín sú to najčastejšie žula (granit), granodiorit, diorit a gabro, z výlevných hornín bazalt, andezit a ryolit, z metamorfovaných hornín zasa fylit, rula, migmatit a rôzne variety mramoru. Sedimentárne siliciklastické (úlomkovité) horniny reprezentujú zlepenec, brekcia, pieskovec a ílovitá bridlica, neklastické (chemogénne a organogénne) horniny rozmanité druhy vápenca (travertín, riasový a hľuznatý vápenec).
Obchodné názvy dekoračných kameňov súvisia väčšinou s názvami farieb v taliančine alebo v angličtine (napr. bianco – white – biela, nero – black – čierna, rosso – red – červená, verde – green – zelená). Niektoré vyjadrujú ich vzhľad, napríklad blue pearl (modrá perla). Pri mnohých horninách býva v názve ukryté miesto ťažby (napr. tuhársky mramor).
Dekoračné kamene si mnohí mýlia so stavebnými a ozdobnými kameňmi. Stavebné kamene sa používajú na stavby budov, mostov a iných stavebných objektov alebo ako lomový kameň na hrádze. Vzácne a tvrdé minerály krásneho vzhľadu, ale aj niektoré horniny, z ktorých sa vyrábajú šperky, sú ozdobné (šperkové) kamene.
Využitie v hlavnom meste
Historické centrum Bratislavy a jeho bezprostredné okolie zaujme pestrosťou dekoračných kameňov v podobe obkladov exteriérov a interiérov rôznych budov. V minulosti sa na tieto účely dovážali horniny z Česka, Maďarska, Bulharska, krajín bývalej Juhoslávie, Ruska, Škandinávie a z Kuby. Až neskôr začali prevažovať horniny pochádzajúce z Talianska, Sardínie, Fínska, Nórska, Španielska, Grécka, Brazílie, Indie, Južnej Afriky, ale aj z Číny.
Zo slovenských kameňov sú to najmä andezit, bazalt, ryolit, riasový vápenec, tuhársky mramor, levický zlatý ónyx a travertín. Niektoré z nich sa používali aj na dlažby, fontány, sochy, rôzne architektonické ozdobné prvky, prípadne na rekonštrukciu základov sakrálnych historických objektov.
Bratislavský hrad
Hlavná dominanta mesta je postavená na 85 m vysokej hradnej skale z bratislavskej žuly, resp. granodioritu s pegmatitom, čo je hornina podobná žule, s väčšími zrnami kremeňa, sľúd a živcov. Veľkomoravské obdobie z prvej polovice 9. storočia dokumentujú na hradnom kopci zvyšky románskej trojloďovej baziliky, najväčšej sakrálnej stavby tohto druhu na území Slovenska. Základy sú pamiatkovo zakonzervované, na čo boli použité ryolit a bazaltoidný andezit až bazalt s puklinami vyplnenými sekundárnym aragonitom. Základy Kostola sv. Salvatora z 11. storočia tvorí v súčasnosti žltkastý liptovský travertín z Bešeňovej. Tieto horniny pochádzajúce zo slovenských lokalít sú aj na makete historickej pamiatky.
Múry, rohy a ozdobné hlavice hrán Bratislavského hradu tvorili pred poslednou rekonštrukciou riasový litavský vápenec, vápnitý pieskovec a lumachelový vápenec, všetko horniny mladotreťohorného veku, ktoré v sebe skrývali množstvo úlomkov rôznych organizmov. Ťažili sa v kameňolomoch v okolí Devína. Múriky popri prístupových chodníkoch v hradnom areáli sú z rôznych variet žulových hornín, pegmatitov a vápencov.
Socha Alžbety Durínskej
V hradnom parku sa nachádza nádherná bronzová plastika Alžbety Durínskej, dcéry kráľa Ondreja II., ktorá sa narodila na Bratislavskom hrade, a prežila tu detstvo. Za život naplnený láskou k chudobným a chorým ju vyhlásili za svätú. Zomrela ako 24-ročná a je pochovaná v nemeckom Marburgu.
Autorom sochy je Norbert Sadel z talianskeho Bolzana. Podstavec sochy z roku 2000 je vyhotovený zo serpentinitu (hadca) charakteristickej sivozelenej farby. Jeho vzhľad spestrujú žilky, škvrny a šmuhy, takže miestami pôsobí ako hadia koža. Drobné pukliny sú vyplnené azbestom, vláknitou varietou minerálu chryzotilu, ktorého vlákna sú orientované kolmo na steny pukliny. Je to metamorfovaná hornina, vznikla premenou ultrabázických vyvretých hornín nachádzajúcich sa v zemskom plášti, napríklad peridotitu.
Serpentinit sa dostal na zemský povrch pri vrásnení pohoria po uzatvorení oceánskeho priestoru. V Bratislave možno obdivovať serpentinit na kamennom kvádri pred hotelom Crowne Plaza (pôvodne hotel Fórum) zo strany Poštovej ulice. Má nádhernú tmavozelenú farbu a kresbu tvorenú bielymi kalcitovými žilkami. Hornina má názov Verde Serrano, je druhohorného veku a pochádza z Kuby (Santa Clara). Je z nej tiež pitná fontánka na Hviezdoslavovom námestí.
Stredoveké stavby
Obľúbeným kameňom starej Bratislavy, ktorý nachádzame na mnohých svetských aj sakrálnych pamiatkach aj v súčasnosti, je určite litavský vápenec. Biely organogénny riasový vápenec pochádza z mladších treťohôr a dostal meno podľa výskytu v pohorí Litavské vrchy (Leithagebirge) vo východnom Rakúsku. Okrem Rakúska sa ťažil aj v Maďarsku a na Devínskej Kobyle. V súčasnosti sú rozsiahle kameňolomy na litavský vápenec v okolí St. Margarethenu pri Neziderskom jazere. V jednej časti opusteného kameňolomu sa pravidelne konajú operné predstavenia s veľkolepou scénou.
Litavský vápenec použili aj na stavbu Dómu sv. Martina, najväčšej gotickej stavby v Bratislave. Začali ho stavať v 13. storočí na mieste pôvodného románskeho kostola. Súčasnú podobu nadobudol v roku 1849. Litavským vápencom sú obložené aj Kostol Povýšenia svätého Kríža (Klariský kostol), Kostol Zvestovania Pána (Františkánsky kostol), budova Starej radnice, ale aj Maximiliánova fontána na Hlavnom námestí. Osobitnou varietou je litavský vápenec s rodolitmi, čo sú veľké hľuzovité riasové agregáty pripomínajúce trsy koralov. Z jedného kusa tohto kameňa boli pôvodne vytesané niekoľkometrové stĺpy v Kostole sv. Štefana (Kapucínsky kostol) na Župnom námestí. Žiaľ, v kostole ich už nie je vidieť.
Text a foto RNDr. Mária Bizubová
