Kričím, teda som

Ilustračné foto Pixabay

Zo všetkých zvukov, ktoré ľudia vydávajú, len máločo upúta takú pozornosť ako výkrik. Výkriky sa môžu zdať prosté, ale v skutočnosti sú schopné vyjadriť zložitú škálu emócií. Arzenál ľudských výkrikov sa ladil počas miliónov rokov evolúcie s jemnými nuansami hlasitosti, načasovania a modulácie, čo môže vyjadrovať rôzne veci. Profesor psychológie a neurovedy na Newyorskej univerzite a člen vedeckej rady Inštitútu Maxa Plancka pre empirickú estetiku David Pöppel študoval snímky mozgu ľudí, ktorí počúvali nahrávky ľudských výkrikov, a zistil, že na rozdiel od iných ľudských hlasových prejavov sú výkriky presmerované priamo do tej časti mozgu, ktorá spracúva strach, hnev a ďalšie intenzívne emócie. Medzi širokou škálou ľudských výkrikov je to práve prejav hrôzy, ktorý je najvýraznejší – má niektoré zhodné črty s ďalšími zvukmi, ktoré nás najväčšmi vyvádzajú z miery, ako sú detský plač či škrípanie nechtov po tabuli. Z evolučného hľadiska dáva zmysel, že najväčšiu pozornosť vyvolávajú výkriky hrôzy. Práve tie sú najjasnejším varovaním pred bezprostredným nebezpečenstvom. Ľudia, ktorí nedokázali rozpoznať rôzne typy výkrikov, nemuseli včas reagovať na situácie na hrane života a smrti. V priebehu času sa tak mohol znížiť počet výskytu ich génov v populácii. Takže my sme pravdepodobne potomkami jednotlivcov, ktorí dokázali dobre kričať a správne chápať výkriky ostatných ľudí, myslí si profesor Pöppel.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 12/2019. Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Komentáre