O čom je astrobiológia?

Pôvod Slnka, sľubné obývateľné planéty, zložky DNA a RNA na asteroide, rast cíceru v mesačnej pôde a mikróbov v marťanskej aj odolnosť mikróbov pri kozmickom náraze – päť príspevkov vedcov k životu vo vesmíre.

Význam slova astrobiológia je jasný – astro poukazuje na vesmír, biológia na život. Čiže je to náuka o vesmírnom živote a jeho výskume. Zakladá sa na poznatkoch z oboch častí svojho názvu. Kritici občas spochybňujú jej vedeckosť. Podľa nich jej vlastne chýba predmet skúmania. Veď zatiaľ nemáme nespochybniteľné dôkazy čo len jediného prípadu života mimo Zeme. No vyplýva to zo zúženej definície astrobiológie ako pátrania po mimozemskom živote. Správnejšie je však chápať ju ako náuku o živote vo vesmíre. A tu už predmet skúmania máme – pozemský život, ktorý nemožno oddeliť od širšieho vesmírneho kontextu, a nás samých, ak sa zameriame na inteligenciu vo vesmíre. (Hoci v správaní ľudí sa o nej dá neraz pochybovať.) A čím sa dnes zaoberá astrobiológia?

Slnko ako davový migrant

Pre pozemský život popri Zemi ako kolíske a domove nie je nijaké iné vesmíre teleso dôležitejšie než Slnko – v tom pozitívnom (svetlo a teplo) aj negatívnom (supererupcie a dlhodobé výkyvy svietivosti vplývajúce na klímu) smere. Aj so svojou planetárnou sústavou vzniklo pred 4,6 miliardy rokov, no podľa astrochemických dát viac než 10-tisíc svetelných rokov od jeho súčasnej polohy, bližšie k stredu Mliečnej cesty. Nuž a Mliečna cesta je špirálová galaxia s tzv. priečkou, pozdĺžnym nakopením hmoty, ktoré sa tiahne cez jej stred. Priečka vytvára tzv. korotačnú bariéru. Tá bráni, aby sa Slnko dostalo tam, kde je dnes. Ako to zvládlo?

Riešenie oznámil v dvoch článkoch v časopise Astronomy and Astrophysics tím, ktorý viedli Daisuke Taniguči z Tokijskej metropolitnej univerzity a Takudži Cudžimoto z Národného astronomického observatória v Tokiu (Japonsko). Skúmali vzorku 6 594 tzv. slnečných dvojičiek, hviezd podobných Slnku teplotou, povrchovou gravitáciou a chemickým zložením. Použili merania ich polôh a pohybov zo satelitu Gaia. Po určení ich veku zistili, že najviac ich spolu so Slnkom vzniklo pred 4 až 6 miliardami rokov. Tieto navzájom podobné hviezdy podobného veku sa nachádzajú v približne rovnakej vzdialenosti od stredu Mliečnej cesty.

Dnešná poloha Slnka teda nie je náhodná, je výsledkom dávnej hromadnej migrácie hviezd od stredu Mliečnej cesty. Vtedy však ešte nemohla existovať priečka a ňou vyvolaná korotačná bariéra. Podľa všetkého tiež vznikli v rozpätí pred 4 až 6 miliardami rokov. Nuž a práve procesy ich vzniku azda spôsobili migráciu slnečných dvojičiek. Astrobiologicky je totiž okolie stredu Mliečnej cesty nepriaznivé – ďalej od neho mal život lepšie šance na vznik a evolúciu.

Najobývateľnejšie exoplanéty

Za obývateľné sa považujú také planéty iných hviezd, ktoré majú hustú atmosféru a materskú hviezdu obiehajú vo vzdialenosti pripúšťajúcej stabilnú existenciu kvapalnej vody na pevnom horninovom povrchu. Koľko z viac ako 6 000 do dnes potvrdených exoplanét najlepšie vyhovuje tejto definícii aj možnosťou skúmať ich zo Zeme? V časopise Monthly Notices of the Royal Astronomical Society na to odpovedal štvorčlenný tím vedcov z Cornellovej univerzity v Ithake (štát New York, USA), ktorý koordinovala známa astrobiologička Lisa Kalteneggerová. Určili 45 najsľubnejších svetov, z nich 24 mimoriadne sľubných, ktoré by mali byť skúmané najvýkonnejšími ďalekohľadmi, päticu najlákavejších exoplanét do vzdialenosti asi 20 svetelných rokov a aj planétu najbližšej hviezdy, Proximy Centauri, ktorá je zložkou trojhviezdy. (To je jadrom kľúčovej zápletky v knižnom sci-fi bestselleri čínskeho autora Lioua Cch´-Sina Problém troch telies a rovnomennej TV minisérii.)