Občianska veda vo vzduchu

Veta Si pre mňa vzduch odsudzuje na bezvýznamnosť – niekoho nevidíme alebo prehliadame. Oveľa lepšie znie Si pre mňa vzduchom, ktorý dýcham, keď bez niekoho nedokážeme žiť. Spôsob, akým so slovom vzduch narábame vo frazeológii, odzrkadľuje náš vzťah k nemu. Vieme, že bez neho prežijeme len niekoľko minút, no zvykli sme si považovať ho za samozrejmú súčasť prostredia, ktorej v každodennom zhone nemusíme venovať pozornosť.

V niektorých situáciách si však vzduch našu pozornosť vynúti – keď sa mestom šíri nevysvetliteľný zápach a nikto zo zodpovedných si s tým nevie poradiť, keď z okien alebo vozidiel zas a znova umývame čiernu vrstvičku, biely psík sa vráti z prechádzky o odtieň tmavší alebo keď nás po respiračnom ochorení dráždi v prieduškách aj ten najmenší prášok, uvedomíme si, aký je čistý vzduch kľúčový pre kvalitu života ľudí i zvierat.

Na kvalite záleží

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) považuje znečistenie ovzdušia za jeden z najrizikovejších faktorov ohrozujúcich zdravie, ktorý len v Európe zapríčiňuje 200 000 predčasných úmrtí ročne. Prchavé látky z priemyslu majú karcinogénne účinky, pevné častice (PM) zo spaľovania, kúrenia či dopravy ohrozujú dýchací, ale aj srdcovo-cievny systém, pretože najmä tie najjemnejšie (PM 2,5 – menšie ako 2,5 μm) prenikajú hlboko do krvného obehu, spôsobujú zápal a poškodzujú cievy, navyše ovplyvňujú aj endokrinný systém a rozvoj metabolických chorôb. Hoci máme definované limity, zákony, ktoré by nám mali čistý vzduch zaručiť, a inštitúcie, ktoré na kvalitu ovzdušia dohliadajú, úroveň znečistenia sa v Európe darí znižovať len pomaly. Občania čoraz intenzívnejšie vnímajú, ako kvalita ovzdušia ovplyvňuje ich život, chcú o nej vedieť viac a začínajú si uvedomovať, ako veľmi aj oni sami ovplyvňujú kvalitu ovzdušia svojimi každodennými rozhodnutiami: ako a čím kúriť, aký spôsob dopravy si vybrať, aký občiansky postoj zaujať k priemyselnej činnosti či výstavbe vo svojom okolí.

Dostupné senzory

Aj preto vznikajú vo svete i na Slovensku projekty občianskej vedy zamerané na ovzdušie. Ľudia môžu pomáhať vedcom merať kvalitu vzduchu pomocou cenovo dostupných senzorov – napríklad v českom projekte Senzor vzduchu, vďaka ktorému môžu verejnosť aj žiaci na školách inštalovať senzory na svoje budovy, merať koncentráciu pevných častíc a NO₂ a zverejňovať údaje.

V Holandsku vybudoval Národný ústav pre verejné zdravie a životné prostredie (RIVM) celú platformu na podporu občianskej vedy v oblasti životného prostredia Samen Meten (Merajme spolu), ktorá dopĺňa úradný systém merania kvality ovzdušia, pomáha ľuďom s metodikou merania, umožňuje im posúdiť kvalitu svojich dát, otvorene ich šíriť, kombinovať a vizualizovať. Túto infraštruktúru využil napríklad projekt Snuffelfiets (Sniffer-bikes), ktorý vznikol v roku 2019 v holandskom Utrechte a pomocou bicyklov vybavených senzormi mapoval znečistenie vzduchu pevnými časticami priamo tam, kde sa ľudia pohybovali.

Projekty pre ľudí

Niektoré projekty si vystačia aj bez senzorov a hľadajú príznaky znečistenia nepriamo, či už pozorovaním rôznych druhov lišajníkov, ktoré sú indikátormi kvality ovzdušia (vo francúzsko-belgickom projekte LichensGO a španielskom LiquenCity), alebo zaznamenávaním zápachov (európsky projekt D-NOSES s aplikáciou OdourCollect umožňujúcou participatívne mapovanie zápachov a zhromaždenie dát pre zistenie zdroja znečistenia a lokálne nápravné opatrenia).

Slovenská agentúra životného prostredia aktuálne uskutočňuje projekt LIFE IP Populair – Zlepšenie kvality ovzdušia. Ponúka vzdelávacie materiály a aktivity, v rámci ktorých sa žiaci na školách môžu stať detektívmi čistého ovzdušia. Vo výzvach kampane Niečo visí vo vzduchu si môžu napríklad vytvoriť vazelínový lapač znečistenia alebo pomocou farebnej stupnice identifikovať podľa farby dymu vychádzajúceho z komína, či sa v domácnosti kúri správne.

Občianska iniciatíva Za Bratislavu pripravuje nezávislé meranie kvality ovzdušia zamerané na karcinogénnu látku benzén, prípadne ďalšie prchavé organické látky v blízkosti rafinérie Slovnaft, pričom dáta plánuje otvorene zverejňovať.

Autor článku: Vedecká knižnica CVTI SR