Staroveká nákaza

V DNA dávneho obyvateľa Lotyšska sa našli stopy najstaršej známej nákazy baktériou čierneho moru.

Foto Pixabay

Pri slove mor (hovorovo čierna smrť) prebiehajú ľuďom po chrbte zimomriavky. Ozveny čiernej smrti, ktorá v 14. storočí vyhubila azda polovicu Európanov a opakovane kosila obyvateľov nášho kontinentu do 18. či azda až 19. storočia, sú stále prítomné v kolektívnom povedomí nášho kultúrneho okruhu, nehovoriac o podobných či ešte väčších morových hekatombách v Ázii a inde vo svete.

Pandémie moru

Po čiernej smrti sa berie ako druhá pandémia moru viacero jeho vĺn – hoci v menšom rozsahu a lokalizovanejších, najmä ázijských – v 19. a 20. storočí. V ojedinelých ohniskách sa vyskytuje doteraz na rôznych miestach po svete, občas aj v rozvinutejších krajinách, tohto roku dokonca aj na vidieku USA. Tretiu pandémiu doložila analýza DNA obetí tzv. Justiniánovho moru (nazvaného podľa významného východorímskeho cisára) v 6. až 8. storočí.

Mapka ukazuje polohu náleziska Riņņukalns v severnom Lotyšsku, kredit Julian Susat et al./Cell Reports.

Mor vyvoláva baktéria Yersinia pestis prenášaná cez blchy z hlodavcov na ľudí. Ak z blších štípancov napadne lymfatické uzliny, výsledkom je bubonická forma moru, ak pľúca (po prenose už medzi ľuďmi kašľom a kýchaním), ťažký zápal pľúc, prípadne nastane prudká otrava krvi čiže sepsa. Častým sprievodným znakom je gangréna a sčernenie pokožky aj svalstva – z toho pochádza názov čierna smrť.
Lekárov a historikov pochopiteľne zaujíma, odkedy Yersinia pestis sprevádza ľudstvo. Staroveké správy, najmä z grécko-rímskej antiky, zahŕňajú aj epidémie. Žiaľ, z nich jednoznačne nevyplýva diagnóza. Ako dávno sa vyskytoval mor pred Justiniánovým? Antické správy opisujú ojedinelé prípady v severnej Afrike a na Blízkom východe na prelome letopočtov. Vedecké dôkazy tu dlho siahali iba k stredoázijským kočovníkom z tohto obdobia. Do stepí a náhorných plošín Strednej Ázie sa kladie evolučný zrod baktérie Yersinia pestis odštiepením od baktérie Yersinia pseudotuberculosis. Lenže v poslednom desaťročí pribúdajú identifikácie Yersinia pestis v spojení s úmrtím ľudí z eneolitu a bronzovej doby, až približne po rok 3000 pred n. l., a to aj z územia Európy.

Archeologické nálezisko Riņņukalns na brehu severolotyšskej rieky Salaca pri odtoku z jazera Burtniek, kredit Harald Lübke, ZBSA, Schloss Gottorf

Definitíva z Lotyšska?

Tieto hlboké korene silnej patogenity Yersinia pestis pre ľudí, v rozpore so zvyčajným názorom, že takto zmutovala až v 1. tisícročí pred n. l., podporila nová analýza pozostatkov lovca-rybára-zberača, príslušníka usadlej či polousadlej komunity, spred vyše 5 000 rokov v súčasnom severnom Lotyšsku. Vedci zmedzinárodného tímu našli v DNA izolovanej z jeho lebečných kostí a zubov jasný podpis Yersinia pestis. Zaplavila krvné riečisko tohto muža, čo mu muselo spôsobiť prudkú sepsu. Tá, ak ho priamo nezabila, asi prispela k jeho úmrtiu v takom mladom veku, pretože mal len asi 20 až 30 rokov. Členovia tímu, ktorý viedol Ben Krause-Kyora z Kielskej univerzity v Nemecku, to oznámili v časopise Cell Reports.
Pozostatky mladého muža, označeného RV 2039, pochádzajú z archeologického náleziska Riņņukalns na brehu rieky Salaca, ktorá sa vlieva do Baltského mora. Z veľkej časti ide o akési smetisko s hojnými zvyškami rybích kostí a schránok sladkovodných mäkkýšov, ktoré dokladajú ich veľký podiel v strave tamojších dávnych ľudí. Nálezisko bolo obývané iba asi 100 až 200 rokov a členovia tímu ho datovali do doby pred 5 050 až 5 300 rokmi.
Ako prvý ho dôkladne skúmal už v roku 1875 amatérsky archeológ Carl Georg Sievers. Objavil dva ľudské hroby, popri RV 2039 išlo o mladú 12- až 18-ročnú ženu označenú RV 1852. Ich lebky spolu s niektorými ďalšími ľudskými pozostatkami z Riņņukalnsu poslal do Berlína na analýzu svojmu mentorovi a priateľovi, svetoznámemu nemeckému lekárovi Rudolfovi Virchowovi. Zaujímala ho antropológia a odborne pomáhal aj amatérskym archeológom – nielen vcelku neznámemu C. G. Sieversovi, ale aj tak ako on preslávenému objaviteľovi Tróje a Mykén Heinrichovi Schliemannovi. R. Virchow lebky opísal v štúdii z roku 1877.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 9/2021. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

Zdeněk Urban

Komentáre