Čo zahubilo veľké dinosaury?

Zvrstvené prúdy lávy dekkanských trapov v podskupine Wai blízko Ambenali Ghat v indickom pohorí Západný Ghát, kredit Courtney Sprain

Najpresnejšie datovania vymierania organizmov na konci druhohôr obviňujú sopečnú činnosť, ktorú však mohol vyvolať a jej účinky zosilniť dopad planétky.

Pred 66 miliónmi rokov, na prelome druhohôr a treťohôr, nazývanom rozhranie K-Pg (krieda-paleogén), sa odohralo piate známe veľké vymieranie života na Zemi. Evolučnú scénu vtedy opustili tri štvrtiny druhov rastlín a suchozemských i morských živočíchov. Nebolo to najväčšie vymieranie v histórii pozemského života, pôsobí však sugestívne, lebo postihlo aj ikonické zvieratá praveku – dinosaury. Presnejšie povedané – veľké dinosaury. Ich zánik šokuje, veď vládli zemskej súši 150 miliónov rokov! Fosílne kosti a rekonštrukcie týchto obrov sú naďalej hlavnou atrakciou mnohých múzeí. S veľkými dinosaurami vymreli aj veľké morské a lietajúce jaštery. No zlé býva aj na niečo dobré. K-Pg katastrofa otvorila cestu a uvoľnila evolučnú scénu pre rozrôznenie cicavcov, ktoré sú staré asi ako dinosaury, no dovtedy žili v ich tieni. Potomkovia niektorých malých dinosaurov však žijú doteraz a sú kľúčové v ekosystémoch, aj v našej ekonomike a výžive. Pri nich sa rozhodujeme: krídelko či stehienko? Ide o vtáky, pričom dôkazov ich dinosaurieho pôvodu, fosílnych i genetických, je toľko, že už o tom sotvakto pochybuje.

Od sopiek k planétke

Mapka obnažených oblastí dekkanských trapov v terajšej Indii, kredit Courtney Sprain

Čo vlastne spôsobilo zánik veľkých dinosaurov? Až hlboko do druhej polovice 20. storočia sa väčšina odbornej diskusie týkala pozemských faktorov, predovšetkým sopiek. Práve pred približne 66 miliónmi rokov, v K-Pg rozhraní, totiž došlo k rozsiahlej sopečnej činnosti na indickom subkontinente, ktorá tam vytvorila mohutné ložiská stuhnutej lávy, čadiča. Nazývajú sa dekkanské trapy, podľa stredoindickej Dekkanskej plošiny. Sprevádzať to museli mohutné výrony plynov a častíc do atmosféry, čo zmenilo klímu a vyhubilo mnohé organizmy. Má to však háčik. Po celom svete sa v podobne datovaných geologických vrstvách našla aj vrstvička irídia. Na Zemi je to vzácny kov, ale hojne sa vyskytuje v planétkach a meteoritoch. Z toho sa zrodila hypotéza o dopade planétky na zemský povrch v čase K-Pg rozhrania, ktorý musel vymrštiť do atmosféry úlomky hornín, prachové častice, vodnú paru a iné plyny s krátkodobým i dlhodobejším vplyvom na klímu. Pravdepodobným výsledkom bolo silné ochladenie, tzv. planétková zima (podobne by vyústila jadrová vojna). Dopadovú hypotézu podporil objav 180-kilometrového krátera pri Chicxulube v Mexiku. V súčasnosti je už pochovaný v sedimentoch, no podľa výskumov presahuje zo severného pobrežia polostrova Yucatán do dna priľahlého Mexického zálivu. Veľkosťou zodpovedá desaťkilometrovej planétke a datovaním K-Pg rozhraniu. V rovnakom období sa tak objavuje sopečná činnosť aj dopad planétky. Čo z toho zahubilo dinosaury?

Šťastie praje pripravenému

Dva americko-európsko-indické vedecké tímy na čele s geológmi z Princetonskej univerzity a Kalifornskej univerzity v Berkeley (oboje USA) sa do celej situácie pokúsili vniesť viac svetla. Konkrétne cez dosiaľ najpresnejšie datovanie javov v pozadí vzniku dekkanských trapov, ktoré prebiehalo od roku 2013. Výsledky uverejnili v časopise Science. Prvému tímu pomohlo aj šťastie. Medzi výlevmi lávy našli ložisko sopečného popola s vysokým obsahom kremičitanov a zirkónových kryštálov, čo im umožnilo použiť datovaciu metódu urán-olovo (U238-Pb206). Následne objavili stopy tohto popola vo fosílnej pôde. Vďaka datovaniu zirkónových kryštálov uložených na 24 miestach pred lávovými výlevmi a po nich časovo vymedzili vznik dekkanských trapov. Vyšlo najavo, že tieto trapy sú produkt štyroch oddelených silných pulzov sopečnej činnosti vždy spojených s výronmi síry a oxidu uhličitého do atmosféry. Záplava lávy zabíjala regionálne, plyny v konečnom dôsledku globálne. Síra ochladila klímu krátkodobejšie, oxid uhličitý ju, naopak, oteplil dlhodobejšie. Ich súbežné masívne výrony viedli k dlhému obdobiu klimatických výkyvov. Zaiste to postihlo mnohé formy života. Dva sopečné pulzy sa odohrali pred masovým vymieraním z K-Pg rozhrania. Druhý iba desaťtisíce rokov pred dopadom planétky na Yucatáne. Zjavne rozkývali dobovú klímu. Chicxulubská katastrofa bola len posledný klinec do truhly – aj veľkých dinosaurov. Pre život na Zemi bol záver kriedy naozaj hrozná doba, zhrnul princetonský člen prvého tímu Michael Eddy.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 05/2019.

Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Zdeněk Urban

Komentáre