Nové dôkazy potvrdili, že praľudia využívali oheň dávnejšie. A smiech, ktorý máme spoločný s ľudoopmi, zrejme viedol k našej schopnosti jazyka a reči.
S ohňom sa nevyhnutne stretávali už dávni predchodcovia druhu Homo sapiens (sapienti), tvoriaceho dnes ľudstvo. Či už išlo o príslušníkov ľudského rodu Homo, ktorý vznikol pred 2,8 až 3 miliónmi rokov, alebo australopitekov, ktorí sa objavili pred asi 6 miliónmi rokov na evolučnej línii vedúcej aj k rodu Homo. Oheň bol prirodzenou súčasťou ich životného prostredia. Blesky pri búrkach či sopečné výbuchy zapaľovali stromy, kroviny a suchú trávu saván. Po takých udalostiach si ho mohli nejaký čas udržiavať v malom. Otázkou zostáva, odkedy ho dokázali zámerne klásť sami a vo veľkom využívať.
Hranica sa posúva
Donedávna sa príslušné dôkazy (nielen indície) z Francúzska datovali iba do obdobia pred asi 50-tisíc rokmi, najnovšie však vykopávky v Anglicku posunuli tento moment až do obdobia pred vyše 400-tisíc rokmi (pozri Quark 1/2026). Samozrejme, našli sa aj viaceré podstatne staršie náznaky, zostávajú však nepotvrdené čiže všeobecne sporné.
Už skôr sa však viacerí vedci prikláňali k názoru, že história využívania prírodného ohňa ľuďmi musí siahať oveľa hlbšie do minulosti, ešte pred vznik rodu Homo. Jedna vec sú však názory, druhá dôkazy. Rozlíšiť stopy prírodného ohňa od ohňa udržiavaného človekom nie je ľahké. Pritom ide o jav, ktorý azda umožnil vznik špecifík našej anatómie, najmä podstatne väčšieho mozgu v porovnaní s ľudoopmi a australopitekmi. Tvrdí to tzv. kuchárska hypotéza Richarda Wranghama. Tepelná úprava živočíšnej aj rastlinnej potravy na ohni podľa nej rozšírila jedálniček našich predkov a zvýšila stráviteľnosť a kalorickú hodnotu ich potravy. To umožnilo evolúciu energeticky náročného väčšieho mozgu, zväčšenie postavy, zmenšenie zubov (už nebolo treba toľko žuť) a ďalšie atribúty ľudskosti, ktoré sa napokon pred asi dvoma miliónmi rokov sformovali v podobe Homo erectus, človeka vzpriameného. Doby pred vyše 400-tisíc a pred 2,8 až 3 miliónmi rokov delí priepasť času. Nové výskumy v Juhoafrickej republike však teraz spoľahlivo posunuli pravidelné využívanie ohňa aspoň za hranicu milióna rokov.
Jaskyňa zázračného diela
Zaslúžili sa o to vedci z 12-členného medzinárodného tímu, ktorý viedli Liora Kolska Horwitzová z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme (Izrael) a Michael Chazan z Torontskej univerzity (provincia Ontario, Kanada). Výsledky uverejnili v časopise Public Library of Science One. Členovia tímu dlhodobo skúmajú jaskyňu Wonderwerk (v afrikánčine jaskyňa zázračného či obdivuhodného diela) v juhoafrickej časti púšte Kalahari, 60 kilometrov južne od mesta Kuruman v provincii Severné Kapsko.
Ľudské osídlenie tejto jaskyne a možné stopy ohňa boli datované do obdobia pred 1 až 2 miliónmi rokov. Pri novom výskume vedci analyzovali stopy využívania ohňa v hĺbke jaskyne, kde už naisto nešlo o prírodný oheň. Praľudia ho však zrejme ešte prinášali zvonku a udržiavali. Nová metodika odhalila stopy tepelného pôsobenia vo fosílnych kostiach. Datované bolo vcelku široko, ale spoľahlivo do obdobia pred 1,07 až 1,79 milióna rokmi. To významne rozširuje doloženú chronológiu využívania ohňa praľuďmi.
Celý článok nájdete v časopise Quark 8/2026.
Vďaka predplatnému si ho však môžete dočítať už teraz a získať aj prístup k exkluzívnemu obsahu!
Máte predplatné?
Prihlásiť sa