Ako urýchliť ochladenie?

Pokusy ovplyvňovať poveternostné podmienky siahajú zrejme kamsi až k začiatkom poľnohospodárstva, keď sa počasie stalo rozhodujúce pre prežitie celých ľudských komunít. Mágiu dávno vystriedali veda a technika, na podstate problému sa však veľa nezmenilo.

Ilustračné foto Pixabay

Ľudia sa naďalej pokúšajú priamo ovplyvňovať deje v zemskej atmosfére, a nemusí za tým byť len niekdajšie spupné heslo: Rozkážeme vetru, dažďu… V súčasnosti sa o to pokúšame najmä preto, lebo následky toho, ako atmosféru ovplyvňujeme ostatné dve storočia, začínajú byť opäť otázkou nášho prežitia. Tentoraz možno aj celej civilizácie. Podľa údajov britskej národnej meteorologickej služby The Met Office dosiahla v tomto roku koncentrácia oxidu uhličitého v atmosfére Zeme 150 % svojej hodnoty z predindustriálneho obdobia.

Pohľad z Medzinárodnej vesmírnej stanice na sopku Pavlof v Aleutskom oblúku odhaľuje štruktúru zhluku popola, ktorá býva zospodu často zakrytá. Sopka začala vybuchovať 13. mája 2013 a do vzduchu vychŕlila oblak popola vysoký 6 000 metrov, foto NASA.

Rozkážeme otepľovaniu?

Aby sa zabránilo aspoň tým najhorším dôsledkom zmeny podnebia, svet musí podľa vedcov do roku 2050 znížiť emisie CO2 na nulu. Čo je ešte horšie, keby sa nám aj podarilo tento medzník dosiahnuť, globálne zvyšovanie teploty sa nezastaví okamžite, pretože aj to si vyžiada určitý čas. To, pravdaže, znamená, že istý čas budeme musieť ďalej znášať následky klimatickej zmeny aj bez ohľadu na to, ako zodpovedne sa budeme správať. Podľa niektorých vedcov budú aj v takomto prípade negatívne vplyvy otepľovania pretrvávať ešte celé desaťročia. Existujú nejaké iné spôsoby, akými by bolo možné znížiť globálne teploty rýchlejšie?
Podľa výskumníkov z Harvardovej univerzity by bolo možné dosiahnuť dočasné zníženie globálnych teplôt úpravou zloženia horných vrstiev atmosféry Zeme. Vedci dúfali, že sa im podarí vyskúšať nielen životaschopnosť svojej teórie, ale rovno už aj niektoré zo súvisiacich nových technológií počas tohto leta prostredníctvom experimentu, ktorý nazvali stratosférická kontrolovaná porucha (Stratospheric Controlled Perturbation Experiment – SCoPEx). Práca na projekte bola zatiaľ dočasne pozastavená, výskumný tím však dúfa, že celý experiment bude v nie príliš vzdialenej budúcnosti pokračovať.

Aerosóly v stratosfére

Pozorovanie pevných a kvapalných častíc v atmosfére zvaných aerosóly z Medzinárodnej vesmírnej stanice. Tieto informácie sa využívajú aj v klimatických modeloch na pochopenie vplyvu oblakov a aerosólov na energetickú bilanciu Zeme, foto NASA.

Zdrojom tepla pre Zem je Slnko, ktoré neustále vysiela na privrátenú, dennú časť planéty infračervené žiarenie. Atmosféra odráža asi 30 % z tohto žiarenia rovno späť do vesmíru, zatiaľ čo zvyšok cez deň zahrieva planétu a až v noci sa vyžiari do okolitého priestoru. V predindustriálnych časoch bolo prichádzajúce teplo presne vyvážené množstvom tepla, ktoré unikalo do vesmíru, vďaka čomu priemerné globálne teploty zostávali konštantné. Emisie CO2 narúšajú túto rovnováhu, pretože absorbujú časť tepla, ktoré by sa inak malo vyžarovať späť do vesmíru, a zadržiavajú ho v atmosfére. Čím viac oxidu uhličitého je v atmosfére, tým viac stúpa teplota. Z dlhodobého hľadiska musia preto ľudia znižovať množstvo oxidu uhličitého v atmosfére, aby zabránili najhorším dôsledkom zmeny klímy.
Krátkodobé zníženie globálnej teploty však môžu spôsobiť aj iné procesy. Napríklad oblaky prachových častíc vysoko v stratosfére po erupcii sopky Mount Pinatubo na Filipínach v roku 1991 spôsobili, že priemerná teplota na severnej pologuli poklesla vpriebehu nasledujúcich 15 mesiacov o viac ako pol stupňa Celzia. Tím SCoPEx si chce vziať príklad z takýchto erupcií a vstrekovať do horných vrstiev atmosféry častice, ktoré by pomáhali znížiť teplotu. Základný postup nazvaný injektovanie stratosférického aerosólu (Stratospheric Aerosol Injection – SAI) je jednoduchý. Vysoko letiace lietadlo alebo héliový balón by uvoľňovali dávky mikroskopických častíc nazývaných aerosóly do stratosféry vo výške 20 kilometrov alebo aj viac, teda oveľa vyššie, ako bežne lietajú lietadlá. Aerosóly by zostali visieť vo vzduchu. Boli by pritom príliš malé na to, aby boli viditeľné ako mraky zo zeme, ale zároveň dostatočne nepriehľadné na to, aby odrážali časť slnečnej energie späť do vesmíru.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 9/2021. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

R
Článok vznikol v spolupráci s NEXTECH.

Komentáre