Kto boli denisovania a prečo doteraz nemajú vedecké meno? A aké prekvapenie priniesol rozbor DNA nájdenej fosílie? Sánka pračloveka zachytená v rybárskej sieti neďaleko Taiwanu výrazne obohatila poznatky o naďalej záhadných súčasníkoch neandertálcov a našich predkov sapientov.
Pred viac ako poldruha desaťročím nálezy z jaskyne Denisova v južnej časti pohoria Altaj na ruskej Sibíri pomohli odhaliť dávnu existenciu dovtedy úplne neznámeho člena nášho ľudského rodu Homo z neskorej fázy staršej kamennej doby (paleolit). V Eurázii bol ešte v poslednom stotisíci rokov súčasníkom našich pravekých predkov z druhu Homo sapiens (sapientov) i neandertálcov (Homo neanderthalensis). Malo to však háčik. V jaskyni sa našli len malé kosti, ich fragmenty a zuby, nič také ako lebka, veľké kosti trupu alebo končatín. Na nový druh poukázala iba analýza DNA vyťaženej z článku prsta. Príslovečné zlé jazyky, hojne zastúpené aj vo vede, vtedy hovorili, že aktéri objavu si nového pračloveka vycucali z prsta, preto nedostal a doteraz nemá vedecké meno. Ponúka sa čosi ako Homo denisoviensis, v analógii s neandertálcami, ktorých vedecky nazvali po mieste definičných nálezov z polovice 19. storočia v údolí Neandertal pri nemeckom Düsseldorfe. (Hoci neskôr vyšlo najavo, že ešte predtým sa našli fosílie neandertálcov na Gibraltáre.) Aj vo vedeckej literatúre sa tak naďalej používa iba pomenovanie denisovania.
Nielen tí tretí
Fosílie denisovanov síce od prvotného objavu naďalej pribúdajú, doteraz sa však nenašlo niečo ako definičná lebka či kostra. Problematiku komplikuje aj skutočnosť, že pri sugestívnych fosíliách z južnej Ázie a Tibetu, ako aj z východoázijských lokalít nie sú vždy známe presné miesta nálezu (exponáty z múzeí či iných inventárov). V každom prípade je to veľmi dôležitý smer výskumu praľudí, lebo denisovania neboli len tak tretími vzadu žijúcimi povedľa neandertálcov a pravekých sapientov.
Porovnania ich DNA s genetickým materiálom vyťaženým z fosílií neandertálcov a pravekých sapientov a s DNA pestrej palety skupín súčasného sapientného ľudstva totiž jasne dokázali, že tieto tri ľudské druhy sa v Eurázii neprekrývali len geograficky a časovo, ale sa tiež vzájomne krížili. Západní sapientní Eurázijci (a ich potomkovia inde vo svete) majú doteraz v sebe viac neandertálskej DNA (2 až 4 %), zatiaľ čo východní Eurázijci a Melanézania viac denisovanskej (až 5 %). Neandertálci a denisovania si boli príbuznejší (evolučne sa rozišli pred vyše 400-tisíc rokmi) než obidva tieto druhy so sapientmi, ale pravekým sapientom to pri vzájomných intímnych kontaktoch zjavne neprekážalo.
Prekvapenie z rybárskej siete
Rozrastajúci sa – hoci naďalej nie kompletný – súbor fosílií denisovanov teraz významne obohatil nečakaný nález. Do vlečnej siete sa pri komerčnom rybolove v plytkých vodách morského prielivu Penghu pri Taiwane (25 kilometrov od západného pobrežia ostrova) zachytila fosílna sánka pračloveka. Tamojšie morské dno bývalo v praveku súčasťou ázijskej pevniny. Fosíliu všestranne preskúmal 15-členný medzinárodný tím na čele s Takumi Tsutayom z Kodanskej univerzity v Dánsku a Postgraduálnej univerzity pokročilých štúdií v Kanagawe v Japonsku. Výsledky uverejnili v časopise Science.
Anatomické porovnanie sánky a analýza zvyškov bielkovín (4 241 reziduí aminokyselín, z toho dve špecifické pre denisovanov) vyťažených z kosti a zubnej skloviny ukázali, že patrila dospelému denisovanskému mužovi. Bielkovinová analýza už predtým potvrdila denisovanskú identitu dôležitých fosílií – sánky a rebra – uchovávaných v istej posvätnej jaskyni na Tibetskej plošine (Pai-š´-ja pri meste Sia-che v čínskej provincii Kan-su). Popri južnej Sibíri (samotnej jaskyne Denisova) sú to dosiaľ jediné dve pevné geneticko-biochemické potvrdenia denisovanskej identity ďalších fosílií spájaných s denisovanmi na základe anatomickej podobnosti. V centrálnej, severovýchodnej, severnej a východnej Číne a tiež v Laose sa síce našli ďalšie zjavne denisovanské fosílie. Pri nich však zatiaľ chýbajú pevné dôkazy.
Zdeněk Urban
