Záhrady poznania

Pre stromy nevidí les, hovorí sa, keď človeku pre záplavu detailov uniká celok. A býva to i naopak: veľký obraz zastiera maličkosti. Botanická záhrada nám pomáha pochopiť oboje.

Palmový skleník (Palmenhaus) v parku viedenského zámku Schönbrunn, foto L. Kralovičová

Rozumieť rastlinám, ktoré človeka živia, šatia aj liečia, bolo vždy v našom životnom záujme. Nedávno pribudol ďalší dôvod. V našom záujme je skúmať, ako na rastliny vplývajú ľudská činnosť a klimatická zmena. Botanické záhrady odrážajú všetky tieto etapy vzťahu ľudí a rastlín. Navyše sú krásne.

Nielen krása

Podľa organizácie botanických záhrad BGCI (Botanic Gardens Conservation International) združujúcej inštitúcie z viac ako 100 krajín, botanické záhrady sú na vlastnú škodu naďalej vnímané v prvom rade ako estetická záležitosť. Samotné záhrady v úsilí prilákať ľudí ponúkajú orchideové festivaly, svetelné šou či hudobné podujatia, zatiaľ čo len zriedka propagujú svoj vedecký výskum alebo jedinečné rastliny ako dôvod na návštevu. Podľa BGCI je to problém: Sotva teda prekvapí, že vlády a úrady, ktoré poskytujú botanickým záhradám verejné financie, ich čoraz viac považujú predovšetkým za atrakcie pre návštevníkov, a nie za vedecké inštitúcie, ktoré by mali významnú úlohu pri riešení veľkých environmentálnych problémov.
Estetický zážitok vôbec nie je to jediné, čo záhrady ponúkajú. Venujú sa ochrane rastlín, semenárstvu, taxonómii, systematike, genetike, biotechnológiám, vzdelávaniu či ekológii. Napríklad v laboratóriách vedeckého centra ochrany rastlín pri botanickej záhrade v Chicagu pracuje viac ako 200 výskumníkov. Vo výbave majú špecializované mikroskopy, sekvenátor DNA, rastové komory s regulovaným prostredím umožňujúce skúmať reakcie rastlín na zvýšený obsah oxidu uhličitého a pod. Botanické záhrady sú plnohodnotné vedecké pracoviská, čoraz významnejšie v čase, keď až tretina zo všetkých druhov cievnatých rastlín na svete zaniká v dôsledku klimatickej zmeny a deštruktívnej ľudskej činnosti.

Viac než pestovanie

Poznávanie rastlín a ich vzťahov s prostredím patrilo oddávna k poľnohospodárstvu a rovnako stará je tradícia využívania liečivých účinkov bylín. Prví roľníci a liečitelia boli preto svojím spôsobom zároveň aj prvými botanikmi. Predobrazom formy neskorších botanických záhrad sa však stali záhrady, v ktorých obyvatelia starovekej Číny a krajín pri Stredozemnom mori pestovali ovocné stromy, zeleninu a byliny. Pestovanie okrasných drevín, ktoré poznali už v starovekom Egypte, dalo zasa základ súčasnému arborétu. Arborétum je zbierka drevín, ktorá býva často súčasťou botanických záhrad, ale existuje aj celkom oddelene.

Dom lekna (Waterlily House) v Kráľovskej botanickej záhrade v Kew, foto wikipédia/DAVID ILIFF, CC BY-SA 3.0

Za prvú skutočnú botanickú záhradu, ktorej činnosť presahovala pestovanie rastlín, je považovaná záhrada, ktorú v roku 1543 zriadil pri univerzite v Pise prírodovedec a lekár Luca Ghini. Táto záhrada dosiaľ existuje a na ploche dvoch hektárov pestuje napríklad sukulenty z afrických a amerických púští a liečivé a aromatické rastliny zo Stredomoria. Jej súčasťou je aj múzeum s predmetmi súvisiacimi s výučbou botaniky od 18. storočia, botanickými nástrojmi a paleobotanickými zbierkami.
K rozšíreniu botanických záhrad okrem univerzít a ich záujmu o využitie rastlín v medicíne prispeli aj zámorské objavy – záhrady skúmali exotické druhy, ktoré prinášali objavitelia zo zámorských ciest. Po Pise nasledovali univerzity v Padove, Florencii a v holandskom Leidene, kde botanik Carolus Clusius (1526 – 1606) zhromaždil zbierku cibúľ, ktorá sa stala základom holandského kvetinového priemyslu (tulipány). Koncom 16. storočia bolo v Európe päť botanických záhrad, na konci 18. storočia ich podľa encyklopédie Britannica švajčiarsky lekár a botanik Jean Gesner zaznamenal už 1 600.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 7/2023. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

R