Evolúcia modliviek

Modlivky predstavujú zaujímavú skupinu hmyzích dravcov, často pôsobiacu trochu strašidelne aj trochu morbídne. Sú to dominantné predátory, ktoré neraz kontrolujú celé ekosystémy a fascinujú generácie prírodovedcov aj umelcov. Kedy sa však objavili v evolučnej línii?

Hroziaci nočný lovec Iris oratoria. Je zaujímavé, že napriek nočnej aktivite sa pýši tento druh pestrými farbami – mnoho druhov hmyzu totiž vníma farby aj v šere. Výrazné je najmä modré „oko“ na trojuholníku zadného krídla, imitujúce oči stavovcov. Grécko.

Pri veľkej väčšine skúmaných živočíchov na otázku, odkedy vieme dokázať ich existenciu, zväčša končíme všeobecnou a širokou odpoveďou. Sú však skupiny organizmov, ktorých fosílny záznam je dosť bohatý na pomerne presné odpovede. To je aj prípad švábov, z ktorých niektoré sa na konci jury premenili na modlivky. Pred 350 miliónmi rokov, keď vznikol a vzápätí sa po celej planéte rozšíril okrídlený hmyz, patrili do tejto skupiny aj šváby. Špecializovali sa síce na rozklad odumretej biomasy, ale pojedali všetko, čo im prišlo do cesty: plody, peľ, časti rastlín a, samozrejme, aj odumreté živočíchy. A ako to pri úspešných skupinách býva, čas od času, najmenej však päťkrát, sa z nich vyvinuli dravé formy. V jure boli dravé šváby na toľko bežné, že kontrolovali celé ekosystémy. Na konci jury, pred 140 miliónmi rokov, však z obyčajných, nedravých švábov vznikli takmer výlučne dravé modlivky. Tie vytlačili iné dravé šváby a odvtedy nijakým iným hmyzím dravcom šancu nedali.
Najstaršia známa modlivka je Juramantis initialis z vyhynutej endemickej čeľade Juramantidae. Na šli ju ruskí paleontológovia v lokalite Shar-Teg v Mongolsku. Pozoruhodné je, že je to jediná lokalita známa masovými mutáciami živočíchov a aj fragment vzorky má takto dedične zdeformovanú geometriu krídla. Práve na hranici jury a kriedy vzniklo tiež množstvo iných skupín živočíchov, ale aj rastlín, akými sú napríklad aj pravé kvety. Takže modlivky sú evolučne vyvinuté dravé šváby a vznikli pred viac ako 140 miliónmi rokov. Dôkazom toho je nájdených viac ako 100 000 fosílií predkov modliviek.

Fylogenetická schéma vzniku dravých (červená) modliviek (opeľovače sú žltou; spoločenský hmyz šedou; vojenská zelená predstavuje dekompozítory – šváby).

Za dôkazy postupného procesu premeny vďačíme najdokonalejšiemu zo všetkých fosílnych záznamov – jantáru. A nie jantáru obyčajnému, ale jantáru druhohornému, teda z čias dinosaurov. Významných lokalít druhohorného jantáru je na svete len päť a z toho dva nesú záznam o najmenej štyroch druhoch pravekých modliviek. Asi najlepšie zachované pochádzajú z New Jersey v Spojených štátoch amerických. Najprimitívnejšiu modlivku Jantarimantis zherikhini z vyhynutej druhohornej čeľade Jantarimantidae charakterizujú bežné končatiny doslova posiate receptormi, čo naznačuje, že už boli nesmierne citlivé a pomáhali pri chytaní koristi. Takéto končatiny sa potom premenili na dokonalý aparát chytania často lietajúcej koristi. Hlava sa postupne pretvárala z okrúhlej švábej na trojuholníkovitú modlivkovitú. A dôležitý receptor vnímania vlastnej polohy – prídavné stredné očko sa postupne zväčšilo, zatiaľ čo u všetkých žijúcich švábov redukovalo. Celá hlava sa stala pohyblivou ako pri nijakom inom hmyze – to umožňuje pozorovanie okolia bez zmeny polohy tela. Súčasné modlivky patria k najrôznorodejším radom hmyzu. Pripomínajú živé aj mŕtve listy, konáre, ale aj celé súkvetia, dravé vtáky, mravce, jedovatý hmyz, alebo sú takmer úplne priehľadné, jednoducho takmer neviditeľné. Lovia skryto či na otvorených priestranstvách, prípadne korisť prenasledujú. Ich domovom sú hory, pralesy aj púšte. Známych je vyše 2 000 druhov, v Európe ich žije 24.

Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 05/2010. Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.

Dr. Peter Vršanský
Geologický ústav SAV
Foto autor a Lucia Vršanská

Komentáre