Vedci objavili v letokruhoch čiastočne skamenelých stromov stopy najsilnejšej známej slnečnej erupcie, pozorovali poruchy energetického poľa a zachytili časticu s extrémne vysokou energiou.
Astrobiológia skúma vznik a evolúciu života na Zemi aj vo vonkajšom vesmíre. V agende má aj planetárnu ochranu. Odhaľuje a opisuje potenciálne prírodné a umelé ohrozenia zemskej biosféry a ľudstva z blízkeho i vzdialeného kozmu. Má navrhnúť reálne protiopatrenia. To môže byť nadľudská úloha, keďže rad známych rizík by rozsahom vylúčil hocaké mysliteľné protiopatrenie – pri súčasnom stave a technológii našej civilizácie by sme len museli znášať dôsledky, keby sme vôbec prežili. Trpkou iróniou by bolo, keby nás taký osud postihol v dôsledku trestuhodného zdržania rozvoja potrebnej infraštruktúry v kozmickom priestore aj na Zemi, spôsobenému faktormi ako zbytočné vojny či ekonomické krízy z chamtivosti.
Slnečné erupcie
Kľúčovým faktorom pre biosféru ako celok aj pre ľudskú civilizáciu je správanie sa našej hviezdy, Slnka. Strednodobé výkyvy v jeho žiarivom toku, ako jedenásťročný cyklus slnečnej aktivity, zvládame. Otázne sú nepravidelnosti ako Maunderovo minimum slnečnej činnosti od polovice 17. po začiatok 18. storočia. Modernými pozorovaniami a meraniami pokrývame len asi 400 rokov. Výskumy hviezd slnečného typu (žltých trpaslíkov spektrálnej triedy G2) však naznačujú, že aj keď sú dlhodobo viac-menej stabilné, ich jas môže kolísať o desiatky percent v meradle viacerých stáročí až tisícročí. Pri Slnku by to pre nás bol naozaj veľký problém.
Krátkodobejšie sú potenciálne rizikové mohutné slnečné erupcie, ako naposledy Carringtonov jav v roku 1859, našťastie ešte pred érou elektrifikácie a elektronizácie. No už vtedy vyradil svetovú telegrafnú sieť, sprevádzaný v súčasnom kontexte varovnými efektmi. Odvtedy sa meraniami izotopových anomálií v rôznych prírodných látkach podarilo odhaliť viaceré, ešte oveľa silnejšie javy v staroveku a stredoveku, očividne spôsobené slnečnými supererupciami (hoci nemožno úplne vylúčiť ani iné príčiny). Tie s globálnymi vplyvmi a následkami sa od roku 2012 nazývajú Mijakeovej (Miyake) javy, podľa japonskej fyzičky Fusy Mijakeovej.
Katastrofický rekord
Deväťčlenný francúzsko-britský tím na čele s Édouardom Bardom z inštitútu CEREGE pri Univerzite Aix-Marseille v Aix-en-Provence vo Francúzsku teraz oznámil objav dosiaľ najsilnejšieho Mijakeovej javu. Štúdiu uverejnili v časopise Philosophical Transactions of the Royal Society A. V letokruhoch čiastočne skamenelých stromov z erodovaných brehov a koryta rieky Drouzet pri Gape v juhofrancúzskych Alpách namerali anomálne ostré nárasty obsahu rádiouhlíka C-14. Podľa súbežného výskytu izotopových anomálií berýlia-9 v stĺpcových vzorkách ľadu z Grónska ich takmer určite vytvorila extrémna slnečná erupcia, rekordná v rámci celého vedeckého záznamu. K nárastom došlo pred 14 300 rokmi. Následne sa vyskytla asi storočná anomália preklenujúca doby pred 14 000 a 13 900 rokmi.
Keby sa to prihodilo v súčasnosti, škody na pozemnej aj kozmickej elektrorozvodnej a komunikačnej infraštruktúre a elektronike by boli mnohomiliardové až biliónové. Zahŕňalo by to výmeny transformátorov a vedení, výpadok dodávky elektriny by trval dlhé mesiace. Novoobjavená slnečná supererupcia bola asi dvakrát silnejšia ako posledné z už známych deviatich Mijakeovej javov (v rokoch 774 a 993; spomenutý Carringtonov jav bol približne desaťkrát slabší). Rádiouhlík nepretržite vzniká v hornej atmosfére reťazcom reakcií, ktoré sú iniciované kozmickými lúčmi. Nedávno sa zistilo, že extrémne prejavy slnečnej činnosti vrátane slnečných erupcií a koronálnych výronov hmoty dokážu vytvoriť krátkodobé búrlivé prítoky vysokoenergetických častíc do atmosféry Zeme, čo sa prejaví obrovskými nárastami produkcie rádiouhlíka, rozpoznateľnými až po jednotlivé roky, vysvetlil E. Bard.
Zdeněk Urban
