Zelené mosty

Vodné diela prehrádzajú toky riek, siete diaľnic pretínajú krajinu v priamych, ale z hľadiska prírody nelogických líniách. Voľne žijúce zvieratá majú pritom svoje vlastné cesty, ktoré sa pretínajú s tými ľudskými.

Ekodukt vo Svätom Jure, foto Adam Jakub Javůrek

Ekodukty sú jedným zo spôsobov, ako sa pokúsiť oddeliť premiestňovanie sa zvierat od dopravy ľudí. Okrem toho, že pomáhajú chrániť živú prírodu, majú aj nezanedbateľnú ekonomickú hodnotu. A môžu mať aj estetickú.

Príroda aj ekonomika

Cesty rozdeľujú populácie zvierat a narúšajú rovnováhu ekosystémov. Nemusí ísť priamo o prerušenie migračnej trasy; diaľnica je bariérou, ktorá umelo rozdeľuje každý pôvodný habitat. Po čase nevyhnutne klesne diverzita živočíšnych druhov, ktoré uviazli na oboch stranách. Násilné rozdelenie ich populácie sa po čase prejaví na ich počtoch a zdraví, ale napríklad aj na diverzite rastlinných druhov, ktoré zvieratá pomáhajú rozširovať. Strata prístupu k veľkým plochám životného priestoru mnohým lesným živočíchom výrazne sťažuje hľadanie potravy, hľadanie partnerov a pokračovanie ich genetického dedičstva, uvádza v tejto súvislosti časopis National Geographic.
O ekonomickej stránke veci vypovedajú štatistiky dopravných nehôd spôsobených zrážkou automobilov so zvieratami. Len v USA ročne zaznamenajú viac ako milión dopravných nehôd s účasťou divej zveri, čo si vyžaduje viac ako 8 miliárd dolárov na zdravotných nákladoch a opravách vozidiel. Na druhej strane, na cestách zahynie podľa odhadov každý deň viac ako milión zvierat, čo robí z dopravných nehôd hlavnú príčinu smrti mnohých druhov stavovcov.
Zelené mosty pomáhajú zmierňovať škody: keď sú vhodne umiestnené, dokážu obnovovať kontinuitu biotopov medzi dvoma stranami cesty či železničnej trate, pretože umožňujú voľne žijúcim cicavcom, ako sú medvede, jelene či zajace, prejsť z jednej strany na druhú bez hrozby zrážky. Bývajú široké aspoň 25 metrov a sú pokryté porastom takých druhov rastlín, aby usmerňovali zvieratá. Mnohokrát nielenže pomáhajú živočíchom bezpečne prechádzať cez rušné cesty, ale stávajú sa aj domovom niektorých druhov, poskytujú im úkryt a potravu.

Rybie rebríky

Rybí rebrík, foto Pixabay

Okrem veľkých a dobre viditeľných ekoduktov však existujú aj rôzne podchody pre menšie živočíchy, obojživelníky (napríklad migrujúce žaby) a plazy. Dokonca aj pre ryby. Práve priechody pre ryby sa stali myšlienkovým predobrazom ekoduktov dávno predtým, ako bol vynájdený spaľovací motor a postavená prvá diaľnica. Prvé zmienky o zväzkoch konárov použitých na vytvorenie stupňovitých schodov v strmých korytách potokov a riek, aby mohli ryby žijúce v tečúcej vode obchádzať prekážky, pochádzajú už zo 17. storočia z Francúzska. V roku 1837 si dal Richard McFarlan z Bathurstu v kanadskom štáte New Brunswick patentovať svoj rybovod, ktorý obchádzal priehradu pri jeho píle poháňanej vodou. Podobný rybí priechod vznikol v írskom Ballisodare v rokoch 1852 až 1854 – jeho účelom bolo prilákať lososy do rieky, v ktorej nebol podporovaný rybolov.
Prežitie mnohých druhov rýb závisí od ich schopnosti migrovať riekami hore a dolu. Rybie rebríky predstavujú spôsob, ako môžu migrujúce ryby obísť priehrady blokujúce ich priechod. Prekážkami nebývajú iba hrádze: hlboké vodné nádrže, v ktorých voda tečie pomalšie a je teplejšia oproti prirodzenému habitatu napríklad lososov, tiež blokujú prístup rýb k neresiskám. Ryby na rebríkoch preskakujú cez prúdiacu vodu a odpočívajú v bazéne predtým, ako pokračujú v ceste. Vodné priehrady mávajú zabudované obtoky alebo rybie rebríky, ktoré slúžia na vyzdvihnutie dospelých rýb a ich prepustenie cez prepady na druhej strane prekážky. Niektoré priehrady sú vybavené aj podobnými zariadeniami pre mladé ryby, ktoré by cez rebrík pre veľkých neprešli.

Bočný pohľad na ekodukt Svätý Jur, foto Adam Jakub Javůrek

Oplatia sa

Prvé cestné priechody pre voľne žijúce živočíchy sa začali budovať vo Francúzsku v 50. rokoch 20. storočia. Čoskoro sa rozšírili do ďalších európskych krajín a postupne aj do ďalších častí sveta. Minimálne v západnej Európe prišli teda ekodukty takmer súčasne s diaľnicami, ktoré sa stavali po druhej svetovej vojne. Počiatočná skepsa sa čoskoro rozplynula, keď rôzne štúdie opakovane dokázali ich užitočnosť. Okrem významu, ktorý majú tieto mosty pre zvieratá pre udržanie diverzity živočíchov a rastlín vo voľnej prírode, dokážu ekodukty zabrániť mnohým zbytočným zrážkam zvierat s automobilmi.
Vybudovanie zeleného mostu si môže vyžiadať náklady porovnateľné s bežným cestným privádzačom alebo nadjazdom. Ekonomický prínos tejto stavby však výrazne prevyšuje náklady: napríklad podľa odhadu ministerstva dopravy v americkej Virgínii každý jednotlivý most pre zvieratá zabráni 2,6 až 9,2 zrážkam jeleňov s vozidlami ročne. Podobné odhady sa budú samozrejme líšiť podľa geografie a veľkosti populácie divožijúcich zvierat v konkrétnej krajine. Spomínaný efekt je však vždy dostatočne veľký na to, aby sa budovanie ekoduktov vyplatilo z hľadiska životného prostredia aj ekonomiky.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 9/2023. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

R